Dobrodružstvá malého Macka 2Macko a Dunčo na planéte RuletePamätáte sa ešte, milé deti, na medvedíka Macka, psíka Dunča a chlapčeka Miška? V prvej rozprávke ste sa dozvedeli, oko sa Macko s veľkou slávou dostal do Miškovej rodiny a ako ho odtiaľ s podlomeným zdravím vyšmarili. Obaja nemali s ľuďmi dobré skúsenosti. Nechceli sa medzi nich vrátil. Rozhodli sa, že so pustia svetom sami.+26Pred nimi bola prvá spoločná noc. Chceli ju stráviť v opustenej búde na okraji mesta.Pospali si v nej ako v najlepšom hoteli.Ale až do bieleho rána si nemohli pospať. Zobudilo ich čudné vrčanie, pukanie a fučenie a ešte čudnejšia reč. — Pi-pi-pl-pííí! Uťa-uťa- -uťa! pnk-pnk-pnk-pili-fííí! — volal ktosi vonku.V okamihu boli na nohách. Vybehli z búdy a neďaleko nej zazreli čudného ušatého človiečika. — To ty si tak čudne volal? — spýtal sa Dunčo čudného človiečika. Človiečik prikývol, potom si stlačil na pupku akýsi gombík. — Prepol som sa na vašu reč, — odpovedi s úsmevom. — Ty si automatická hračka? — Nie, nie som hračka. Som človek, občan vzdialenej planéty Rulety. Priletel som k vám a odrazu mi čosi ruplo v mašine. Volám sa Tekvi Čka... — A ja Macko, — predstavil sa medvedík. — A ja sa volám Dunčo, — predstavil sa psík.Macko a Dunčo od prekvapenia zdúpneli. Takú mašinu, ako im ukázal Tekvi Čka, ešte nevideli. — A čo je to ? — spýtali sa odrazu obaja. — Vy to ešte nepoznáte? Po našom sa to volá fuč-fuč-fííí a po vašom lietajúci tanier. Pokazil sa mi. Keď mi ho pomôžete opraviť, odveziem vás na ňom k nám, na planétu Ruletu.Najviac má odvahy ten, čo nič nevie. Preto sa pustili do opravy lietajúceho taniera Macko s Dunčom. Hoci predtým nijakú mašinu zblízka ani len nevideli. Dunčo začal hľadať poruchu nosom. Ňuchal, ňuchal, ňuchal a prišiel na to, že z jednej malej skrinky čosi uniká. Čosi, čo má čudnú vôňu. Upozornil na to Tekvi Čku. Ten skrinku otvoril a zbadal v nej prepálený kábel. — Ty máš ale nos! — pochválil Dunča. — Spojím to a mašina bude pracovať. A naozaj pracovala.Potom Tekvi Čka povedal: — Nech ta páči nasadať. A len čo sa Dunčo s Mackom uvelebili v neobyčajnej lietajúcej mašine, Tekvi Čka spustil na nej priklop a potom nabral výšku.Stroj lietajúcej mašiny potichúčky spieval a Macko s Dunčom vznášali sa na nej stále vyššie a vyššie. A keď sa po chviľočke pozreli dolu, neverili vlastným očiam. Mestečko, v ktorom prežili časť svojho života, sa už nepodobalo skutočnému mestečku.Zazreli akúsi veľkú, čudnú loptu. — To je vaša planéta, Zem, — poučil ich Tekvi Čka.- Pripútajte sa! — upozornil ich Tekvi Čka. — O chviľočku pristaneme! Približovali sa k čudnej planéte. Nemala takú peknú modrú farbu ako Zem o ani fazónu nemala takú peknú. — A sú aj na vašej planéte ľudia? — horel zvedavosťou Macko. — Sú, — odpovedal Tekvi Čka. — Ale krajší ako u vás na Zemi. Takí ako ja. U nás sa krása meria dĺžkou uši. — A aké sú na vašej planéte zvieratá ? — vyzvedal sa Dunčo. — Krajšie ako na Zemi. Všetko je u nás krajšie.Lietajúci tanier pristál na námestí čudného mesta. Všetko to tu vyzeralo ako v strašnom sne. Všetko sa tu hmýrilo, natriasalo, hýbalo. Ešte aj domy, ktoré sa od domov na Zemi nelíšili iba fazónou, lež oj tým, že stáli na nohách.Macko a Dunčo sa pomaličky prechádzali po námestí, ktoré neustále menilo svoju podobu, a nad všetkým, čo ich obklopovalo. nevychádzali z údivu. Ale najväčší šok ich ešte len čakal. Mal podobu veľkej klietky, do ktorej ich Ruletčania strčili. A Tekvičko sa ich vôbec nezastal. Naopak, tešil sa, že sú v klietke.Jedno prekvapenie striedalo druhé. Ešte sa dvaja väzni nespamätali z toho, že sú v klietke, a už sa tá klietka vznášala v povetrí. Niesol ju v zobáku čudný veľký vták, na chrbte ktorého sedel sám Tekvi Čka. — Do kráľovského paláca, Žižo, — rozkázal Tekvi Čka vtákovi a vták zamieril k najvyššej budove mesta. Bol to zámok, ktorý mal na streche dva otvory. Z tých otvorov trčali obrovské ušiská. — To sú uši nášho krála! Náš kráľ má najväčšie uši no celej Rulete.Na zámku prijal kráľ Rulety Tekvi Čku v parádnej trón- nej sieni. Vyslovil mu poďakovonie za to, čo pre jeho slávu a slávu celej Rulety na svojich vesmírnych cestách vykonal a na mak uznania připnul mu na kuraciu hruď Rad voňavého vetra. — Ale to ešte nie je všetko, — dodal panovník Rulety so širokým úsmevom, keď si dôkladne poobzeral úlovok zo Zeme, Dunča a Macka, — za tvoje zásluhy, Tekvi Čka, povyšujem ťa do šľachtického stavu. Tu máš pilulku. Po jej použití narastú ti uši o rovných pätnásť centimetrov! — A čo urobíme s tými nepodarenými zvieratami? — spýtal sa kráľa jeden z dvoranov a ukázal pritom prstom na Macka o Dunča. — Dajté ich do zoologickej záhrady. Nech sa môže náš ľud no nich vynadívať. Dajte ich do tej klietky, v ktorej je už jeden obyvateľ Zeme, ľudské mláďa mužského pohlavia. Bum!Tekvi Čka sa správal k tým. ktorých uniesol zo Zeme, veľmi opovržlivo. Keď ich strčili do klietky k uplakanému chlapcovi, zasmial sa škodoradostne a poznamenal: — O krátky čas k vám pribudnú ďalšie zvieratá z vašej nepodarenej planéty!Chýr o novom prírastku v zoologickej záhrade sa čoskoro rozniesol po celom hlavnom meste Rulety....chlapec zo Zeme a jeho štvornohí spoluväzni sa čudovali, aké čudné tvory pobehujú voľne po zoologickej záhrade. Okrem čudných ľudí boli tu aj zvieratá, ktoré mali fantastické podoby. Boli tam veľké okrídlené žaby, hady tam mali pichliače ako na Zemi ježi, ryby tam hniezdili na stromoch a zvieratám, ktoré sa podobali zemským žirafám bolo vidno len dlhé krky. Hlavy mali v oblakoch, z ktorých pili vodu. Boli tam aj zvieratá, ktoré vyzerali ako krížence našich klokanov a slonov. Traja väzni zo Zeme sa len čudovali. — Treba prehrýzť mreže, — navrhol Dunčo. — Urobím to ja sám. Ja mám z vás najsilnejšie zuby.Keď na zoologickú záhradu zaľahla noc, Dunčo sa pustil do prehrýzania mreží. Hrýzal, hrýzal, zuby sa mu drobili, ale mreže nepovoľovali. — Nechaj to! — zastavil ho chlapec-spoluväzeň, — nenič si zuby nadarmo. — A kto nám pomôže, keď si nepomôžeme sami ? Máme tu snáď ostať navždy?! — Nie, neostaneme tu! — ozval sa ktosi z ranného šera. — Ja vám pomôžem! — Kto si? — spýtal sa chlapec. — Hneď sa vám ukážem. Stojím bokom neďaleko vás. A o chvíľu ho zazreli. Bol to kríženec slona a klokana, elekengu. Zdrapil svojím dlhým silným chobotom mreže, potom napnul na svojom mohutnom tele všetky svaly. Ťahal, ťahal a napokon dosiahol to, čo chcel. Mreže povolili. Elekengu ich dolámal ako prúty.No a teraz šup-šup do môjho vaku! — zašeptal a pomohol im do svojho vaku svojím veľkým, mocným chobotom. — A nevystrkujte odtiaľ hlavy. Chcem vás vyniesť zo zoologickej záhrady.Obrovské zviera malo zlaté srdce. Tých, ktorých vyslobodilo, zanieslo až na veľké letisko. Na letisku stálo veľké množstvo lietajúcich tanierov, pomedzi ktorými pobehávali astronauti a montéri. — Čo tu hľadáš, Upi Up? — spýtal sa jeden z kozmonautov slona-klokana. Tí, čo boli vo vaku zbystrili sluch. Ten hlas sa im zdal povedomý. - Prišiel som po ranné zvieracie noviny, Tekvi Čka. Sluch tých, čo boli vo vaku, neklamal. Bol to naozaj on. Tekvi Čku Upi Upova odpoveď uspokojila. Ale ti. čo boli v Upi Upovom vaku neboli spokojní.Keď sa Tekvi Čka otočil a chcel pokračovať v ceste, skočil naň chlapec a zrazil ho na tvrdú letištnú plochu. Vzápätí sa k chlapcovi pridali aj Dunčo s Mackom. Gniavili ho neľútostne a Dunčo sa mu začal vyhrážať. — Odhryznem ti tie velikánske uši! — Nie, nerob to! Bez dlhých uši by som bol obyčajná nula! Urobím to, čo odo mňa chcete!— Nerobte hlúposti! — napomínal tých, ktorých vyslobodil Upi Up. — Chcete proti sebe popudiť celú našu planétu? Tekvi Čka stál opäť na nohách. Oprašoval sa a začal sa vyhrážať: — Oznámim to kráľovi! Siahli ste na šľachtica! A za takýto zločin je najťažší trest! Premena na plyn do lietajúcich tanierov! — Na plyn do lietajúcich tanierov premení kráľ najprv teba. keď mu poviem, že...! pohrozil Tekvi Čkovi Upi Up. — Ty o mne vieš?§ — O každom so niečo vie. — Dobre, odveziem ich ta, odkiaľ som ich uniesol. O chvíľočku sa Tekvi Čkov letajúci tanier odpútal od letištnej plochy a vzniesol sa do výšky.V lietajúcom tanieri vládlo chvíľu ticho. Nikomu nebolo do reči. Ani Tekvi Čkovi, ani jeho cestujúcim. Po chvíli však Tekvi Čka prehovoril: — V skrinke pri Mackovi sú pilulky. Tie, z ktorých ste jedli, keď sme leteli no Ruletu. Zajedzte si z nich, aby ste neboli hladní. Počúvli ho všetci traja, posilnili sa pilulkami, ale neodpovedali mu. Ale keď Tekvi Čka nasmeroval lietajúci tanier no planétu Jupiter, vyskočili odrazu všetci traja: — Nie, na túto čudnú planétu nás nevylož. Je to mŕtva planéta! Zaveziem vás domov, chcel som vás iba postrašiť. A vy ma za to odovzdáte vašim úradom.- Nie, neodovzdáme ťa,— uistil Tekvi Čku chlapec. — Dávam ti na to svoje čestné slovo. Tak, akože sa volám Fero!A neostalo len pri sľuboch. Na zemi pristáli v meste, v ktorom býval Fero. Bolo to pekné mesto a žili v ňom dobrí ľudia. Tekvi Čku privítal sám predseda národného výboru Bryndzových Haluškoviec a po privítaní bola hostina. Veľká, slávnostná. Všetci so na tej hostine zabávali, len Tekvi Čka bol smutný. — Prečo si taký smutný, kamarát Tekvi Čka ? — spýtal sa ho Fero. — Preto, že si ďaleko od svojich? — Aj preto... Ale najmä preto, že ma tu nikto nechváli, aké mám pekné veľké uši...׋›Dobrodružstvá malého macka 2. Macko a Dunčo na planéte RuleteVýrobcaDBratislavaRok1975Dĺžka28 okienokAutor kresiebRektořík MilošAutor textuBaník PavolOznačenieB0954Ďalšie diafilmy výrobcuPríhody Janka Hraška I. dielLíška staviteľkaKapsa potras saDobrodružstvá Snilka Hnilka
