Dobytie severného pólu 1Dobrodružná plavba kapitána Hatterasa: Začiatkom roku 1860 dokončili v slávnych liverpoolskych lodeniciach v Anglicku stavbu neobyčajnej lode - brigy Forward (slovensky Napred). Podľa jej vzhľadu a vystrojenia usudzovali odborníci, že jej doteraz neznámy majiteľ chce podniknúť plavbu do polárnych morí. Množstvo plachiet na troch sťažňoch, výkonný parný stroj poháňajúci lodnú skrutku, ako aj ostrá čeleň s oceľovou čepeľou jej umožňovali pokračovať v plavbe i v ťažkých podmienkach zaľadneného mora. Náklad zásob, zbraní a rozličného náčinia, aké používajú poláme výpravy, jasne svedčili o jej úlohe. Z poverenia neznámeho majiteľa-kapitána dozeral na stavbu lode, jej vystrojenie a prijímanie členov posádky komandér Richard Shandon. Posádka sa skladala zo 17 členov, okrem kapitána, ktorého stále očakávali. Posádku tvorili: Richard Shandon, komandér; James Wall, tretí dôstojník; Johnson, loďmajster; Simpson, harpunár; Bell, tesár; dvaja strojníci, jeden lodivod, kuchár, kurič a 5 lodníkov. K posádke sa neskôr pripojil aj lekár dr. Clawbonny. Neznámy kapitán poslal tiež veľkého psa, dánsku dogu. Tento pes bol stredom pozornosti poverčivých matrózov, ktorí v ňom videli zástupcu neprítomného kapitána a tak psa nazvali Kapitánom.5. apríla mala loď podľa príkazu neznámeho kapitána vyplávať. Prešlo však celé predpoludnie a Shandon ešte sále nedostal sľúbený odkaz kapitána s určením smeru cesty. Všetko bolo pripravené, lodníci i obecenstvo v prístave bolo už netrpezlivé, no odkaz neprichádzal. Bolo treba využiť príliv, ak sa chceli zavčasu dostať na voľné more. V poslednej chvíli priskočil ku komandérovi pes, nesúci v papuli obálku. V obálke našiel Shandon rozkaz neznámeho kapitána, určujúci smer cesty: Loď mala podľa tohto príkazu preplávať okolo mysu Farewell v južnom Grónsku, ďalej Davisovým prielivom smerom na sever do Baffinovho a Melvillovho zálivu. Bolo jasné, že kapitán posiela loď do arktických oblastí. Konečný cieľ výpravy, ako aj osoba kapitána ostali však aj naďalej zahalené rúchom tajomstva.+29V zmysle tohto príkazu vyplávala loď z prístavu. Začiatok plavby uplynul bez prekážky. Loď preplávala írske more a odtiaľ sa dostala Severným prielivom do Atlantického oceánu. Priaznivý severozápadný vietor urýchľoval ďalšiu plavbu k brehom južného Grónska. Sedemdesiat kilometrov od južného hrotu tohto veľkého ostrova stretla sa loď s teplým Golfským prúdom a plavci čoskoro pocítili, že sa dostali do oblasti Veľkého polárneho prúdu, vychádzajúceho z Davisovho prielivu. Značne sa ochladilo, i vietor sa obrátil, takže na pohon lode museli použiť aj parný stroj. Objavili sa aj prvé ľadové kryhy i väčšie plávajúce ľadovce. Takto plávala loď pozdĺž západného pobrežia Grónska na sever. Teplota stále klesala, ľadových krýh pribúdalo, plavba lode bola čoraz ťažšia. Po viac ako dvadsaťdennej plavbe dostala sa loď do blízkosti severného polárneho kruhu.Plavba bola stále nebezpečnejšia. Ľadové kryhy začali loď zvierať zo všetkých strán. Bolo treba použiť ľadové píly, odstrkovať ľad dlhými žrďami, ba neraz ju museli ťahať lanami sami lodníci, rozostavaní na ľade po obidvoch stranách lode. Nebola to ľahká práca. Viacerí lodníci boli preto nespokojní a poverčivo rozprávali, že ľudský kapitán vôbec nejestvuje a pes-kapitán im prinesie iba nešťastie. Poverčivo verili, že loď nikdy neprekoná hranice polárneho kruhu. Napriek námahe námorníkov a plnému využitiu parného stroja postúpili iba niekoľko míľ na sever k polárnemu kruhu.Keď preplávali 60° severnej šírky, more sa náhle rozvinilo. Doteraz súvislá a nehybná masa ľadových krýh sa rozpadla. Zo všetkých strán sa vynárali vysoké plávajúce ľadové hory a najlepší kormidelník Garry mal plné ruky práce, aby sa im vyhol. Lodníci dlhými tyčami odrážali narážajúce ľadovce. Loď vyplávala do úzkeho kanálu medzi dvoma ľadovcami. Zúrila snehová metelica. Kryhy narážali na seba a lámali sa s hrozným praskotom. Zrazu sa vynoril oproti lodi obrovský zo tridsaťmetrový ľadový vrch, ktorému sa nedalo vyhnúť v úzkom kanáli. Už-už sa zdalo, že rozdrví loď, keď sa ozval strašný lomoz, voda zaliala palubu a vlny vyzdvihli loď do výšky. Garry napriek tomu pevne držal kormidlo. Keď sa vodná smršť stratila, ľadovca už nebolo a pred loďou sa cesta uvoľnila. Loď zachránila náhoda. Spodná časť ľadovca bola zaiste pôsobením teplejších vôd rozrušená a popraskaná, ťažisko ľadovca sa takto posunulo, a tak pri rozvlnenom mori stratil rovnováhu, prevrhol sa a rozpadol na márne kúsky. Na šťastie sa rozpadol ešte v dostatočnej vzdialenosti od lode, inak by ju boli kopy ľadu rozdrúzgali.More sa čoraz viac uvoľnilo i vietor dul v priaznivom smere. 30. apríla, teda 25. deň od vyplávania dostala sa loď cez hranice polárneho kruhu. Plávala pod plnými plachtami na sever. Na východe bolo vidieť malebné hory grónskeho pobrežia. Spokojnosť námorníkov však už ráno narušila neobyčajná udalosť. Keď veliteľ Shandon vkročil do svojej kajuty, našiel na stole jemu adresovaný list. Otvoril ho v prítomnosti dr. Clawbonnyho, tretieho dôstojníka Walla a loďmajstra Johnsona. List pochádzal od neznámeho kapitána, ktorý v ňom pochválil chladnokrvnosť a odvahu mužstva a určil ďalší smer plavby na sever do Melvillovho zálivu, odkiaľ sa mali pokúsiť preniknúť do Smithovho prielivu medzi severným Grónskom a veľkým ostrovom na západe. Hocako hádali, nepodarilo sa im rozlúštiť, ako sa list dostal do Shandonovej kajuty. Jedno však bolo jasné, že cieľom plavby sú neznáme moria na sever od Grónska, ak nie priam plavba k severnému pólu. Keď Shandon prečítal list nastúpeným členom posádky, poverčiví lodníci si šepkali, že kapitánom bude azda naozaj veľký pes, ba lodník Clifton ho odteraz aj pozdravoval.Nasledujúci deň plávala loď popri ostrove Disko, na ktorom bolo sídlo hlavného dánskeho guvernéra - Godhavn. No nepristala, jej cesta smerovala ďalej na sever. V noci z 3. na 4. mája po prvý raz spozorovali, že sa slnko iba dotklo obzoru, lež nezapadlo - nastal nepretržitý polárny deň. Ustavičné svetlo, ktoré sa odrážalo od ľadových plání, ohrozovalo zrak, preto si museli oči chrániť ochrannými okuliarmi. Bez prekážky sa dostali až k najsevernejšej dánskej osade na Grónsku - k Uperniviku. Bola to azda posledná zastávka, kde by ich mohol čakať záhadný kapitán. Preto sa vypravil Shandon s dr. Clawbonnym a ďalšími členmi posádky na člne do prístavu. Privítal ich guvernér - Eskimák s celou rodinou. Okrem dvoch-troch drevených domcov pozostávala osada zo snehových chýž, zvaných iglú.Kým sa Shandon pomocou tlmočníka márne vyzvedal, či guvernér nepočul o nejakom Európanovi, ktorý by čakal na ich loď, a vyjednával o kúpe saní a šiestich polárnych psov, rozhodol sa vedychtivý dr. Clawbonny obzrieť si znútra eskimácku chyžu. Žiaľ, vstupný otvor bol priúzky a lekár dobre živený, takže sa musel uspokojiť iba opisom, ktorý mu podal lodivod Foker, poznajúci tieto končiny z výprav, na ktorých sa už predtým zúčastnil.Shandon vyčkal ešte nasledujúci deň. Keďže sa však ani na výstrely z dela, ani na signály rakiet neprihlásil neznámy kapitán, ktorého čakal, rozhodol sa aj bez neho pokračovať v plavbe. Priaznivý juhovýchodný vietor umožnil využiť celú plochu plachiet. Loď plávala poblíž Baffinovho ostrova. Dr. Clawbonny pozoroval zaujímavé útesy pokryté snehom červenej farby, čo vraj spôsobovali drobné rastliny — riasy. Hoci bolo čoraz teplejšie, ukázalo sa, že severná časť Baffinovho zálivu je zatarasená ľadom.Loď čoskoro zovreli ľady zo všetkých strán. Sila parného stroja už nestačila prerážať ľad. Lodníci museli ľad píliť, potom ho odsúvali dlhými tyčami. Kotvy upevnili do dier v ľade, potom kotevné laná navíjali lodným navijakom, a tak ťahali loď ručne dopredu. Bola to namáhavá práca, mnohí námorníci chorľaveli, nebol preto div, že najmä skupina lodníkov s poverčivým Cliftonom na čele bola čoraz nespokojnejšia. Kapitána nebolo a sám Shandon sa stával neistým a neraz menil rozkazy. Toto nijako neprispievalo k udržiavaniu disciplíny mužstva. Loď sa takto dostávala iba pomaly dopredu, ba hrozilo jej, že natrvalo uviazne v ľadových poliach.V takej situácii sa Shandon rozhodol preskúmať ľadové polia pod loďou, hľadať nejaký voľný priechod. Na výprave sa zúčastnili dr. Clawbonny a odvážny kormidelník Garry. Po namáhavom pochode po ľadových úlomkoch sa dostali k asi 100 m vysokému ľadovému vrchu. Vystúpili na jeho vrchol. Kam oko dohliadlo, týčili sa pusté ľadové bralá, podobajúce sa zrúcaninám obrovského mesta. Nikde nebolo vidieť voľný priechod. Shandon sa radil so svojimi spoločníkmi, čo ďalej. Napriek ťažkému položeniu sa rozhodli, že budú pokračovať v ceste na sever, dúfajúc, že sa ľady predsa len pohnú a uvoľnia lodi cestu.Nespokojní lodníci na čele s Cliftonom sa zatiaľ radili, ako sa majú ďalej zachovať. Dohovorili sa, že ak do budúcej nedele, t. j. do štyroch dní sa ľady nepohnú a neuvoľnia cestu, obrátia loď na juh. Pre tento plán získali aj ďalších, najmä strojníka Bruntona, kuriča Warena a zbrojára Wolstena. Dúfali, že pre tento plán získajú aj komandéra. Hnev poverčivých lodníkov sa sústreďoval na psa Kapitána. Mysleli si, že je pôvodcom ich nešťastia. Spiaceho psa prepadli a zviazali, Potom ho dvaja lodníci odniesli k vzdušnej diere, ktorú v ľade vyhryzli tulene, a hodili ho do vody. Dieru zavalili veľkou kryhou.Čoskoro sa vrátil Shandon so svojimi sprievodcami. Komandér predsa objavil voľnejší priechod smerujúci na severovýchod. Vydal príslušné rozkazy a mužstvo pílilo ľad a ťahalo loď lanami dopredu. Loď pomaly postupovala na sever. 18. mája sa objavila sprava grónska pevnina s vrchom čudného tvaru, ktorý nazývali Diablovým Palcom. V blízkosti pobrežia sa týčili mohutné ľadové hory, ktoré ohrozovali loď. Shandon sa snažil dostať z nebezpečnej blízkosti pobrežia. Žiaľ, všetka námaha bola márna, ľadové pole sa pohybovalo spolu s loďou južným smerom. Keď loď cez deň aj postúpila, ráno sa zas ocitla v blízkosti Diablovho Palca. Zúrila prudká víchrica. Hmla sa chvíľami trhala a tu sa zdalo, akoby sa Diablov Palec blížil k lodi. Vrch sa stále zväčšoval. Na jeho temene sa týčil druhý, hrotom nadol obrátený ľadový vrch, ktorý sa zachvieval a už-už akoby sa rútil na loď. Na lodi nastala panika. Posádku uspokojil iba výklad dr. Clawbonnyho, že je to iba optický klam, fatamorgána a nebezpečenstvo nehrozí. Keď sa hmla rozostúpila, zbadali pred loďou voľný priechod. Lodníci sa rozostavali po jeho obidvoch stranách a ťahali loď lanami dopredu. Shandon dal zakúriť pod kotly parného stroja, lebo dúfal, že sa pomocou skrutky čoskoro vzdiali z nebezpečnej blízkosti grónskeho pobrežia.Tu sa loď náhle zastavila. Lodníci totiž pustili laná a hnali sa ozlomkrky na loď. Za nimi bežalo akési hrozné zviera, vysoké azda 6 metrov. Malo zježenú srsť, z papule mu visel ohnivý jazyk a trojmetrovým chvostom rozvirovalo sneh. Môžeme si predstaviť strach poverčivých námorníkov! Shandon a dr. Clawbonny uchopili pušky. Keď zazneli výstrely, zjavenie, spôsobené lomom svetla vo vzdušných vrstvách, zrazu spľaslo, ostal iba pes — Kapitán. Silné zviera totiž popretŕhalo svoje putá, spod ľadových krýh vyplávalo inou tuleňou dierou na povrch a teraz sa vracalo na loď. Tieto udalosti hlboko otriasli morálkou nastráchaných námorníkov a všade bolo počuť šomranie. Nespokojní lodníci sa pobrali za komadérom a žiadali ho, aby loď naskutku obrátil na juh. Keď Shandon videl, že si s buričmi neporadí a veľký ľadovec hrozil zatarasiť voľný priechod na juh, rozkázal obrátiť loď a plnou parou plávať na juh. Ukázalo sa však, že už bolo prineskoro. Ľadovec ich predbehol a tesne pred nimi uzavrel priechod.Zrážka sa zdala byť neodvratnou a loď sa roztriešti o ľadovec. Lodníci i sám Shandon stratili hlavu. Každý sa zachraňoval, ako mohol. Vo chvíli najväčšieho nebezpečenstva zaznel pevný veliteľský hlas: „Všetci na svoje miesta! Obrátiť loď!\" Johnson pri kormidle mimovoľne poslúchol, a tak sa loď v poslednej chvíli vyhla katastrofe. Celá posádka videla vychádzať z kapitánskej kajuty muža v kapitánskom obleku. I keď mal oholené bokombriadky, spoznali v ňom kormidelníka Garryho. Kľúč od kapitánskej kajuty, ako aj správanie sa psa, ktorý pribehol na hvizd tohto muža, ho dostatočne legitimovali ako kapitána lode. Nastúpenému mužstvu sa potom predstavil ako John Hatteras. Toto meno bohatého Angličana a polárneho bádateľa bolo všetkým dobre známe. Vedeli, že cieľom jeho života bolo dostať sa ako prvý k severnému pólu. V rokoch 1846 a 1850 vystrojil dve výpravy, no vždy stroskotali. Z poslednej výpravy sa po prekonaní úžasných útrap vrátil iba sám. Pravda, vedel, že by sa mu už sotva podarilo získať ľudí pre ďalšiu výpravu. Preto žil pod cudzím menom v Liverpoole a nepoznaný vybral si pre svoju výpravu Shandona i dr. Clawbonnyho. Takto dal postaviť a vystrojiť loď, s ktorou sa teraz pokúšal uskutočniť svoj až šialene odvážny pián — dostať sa ako prvý na severný pól. Ako zarytý Angličan chcel túto slávu získať pre svoju vlasť a tak predbehnúť Američanov, ktorí v tom čase uskutočnili úspešné výpravy až za 82° severnej šírky. Jeho verný sprievodca, pes Duk, odnášal jeho odkazy a teraz sa k nemu s radosťou hlásil. Objavenie sa tohto slávneho muža razom zmenilo náladu mužstva, tým viac, že sľúbil každému účastníkovi výpravy vyplatiť 1.000 libier šterlingov za každý stupeň severnej šírky, ktorý odteraz dosiahnu.V nedeľu 20. mája zvolal kapitán do svojej kajuty poradu, na ktorej sa zúčastnili: veliteľ Shandon, tretí dôstojník Wall, zbrojmajster Johnson a doktor Clawbonny. Kapitán im vyložil svoje plány. Keďže Smithov prieliv bol ľadmi uzavretý, chcel sa pokúsiť preniknúť na západ Lancasterským prielivom, ďalej Barrowovým prielivom po Beechyov ostrov. Popri ňom sa mala loď pustiť na sever Wellingtonovým a Pennyho prielivom až do arktického mora. Predchádzajúce výpravy tu vraj videli voľné, nezamrznuté more. Pravdepodobnosť tohto tvrdenia odôvodňoval tým, že póly mrazu sa nezhodujú so zemepisnými pólmi, takže v ich okolí by mohlo byť teplejšie. S jeho návrhom všetci súhlasili, okrem Shandona, ktorého márnomyseľnosť bola dotknutá tým, že velenie lode prevzal sám kapitán. I ten však vyhlásil, že sa podrobí rozkazom.Loď bola uzavretá v akomsi zálive ľadovými vrchmi. Kapitán Hatteras však našiel spôsob, ako preraziť túto ľadovú závoru, Dal vysekať šachtu do ľadovca, potom do nej nasypali lodníci značné množstvo pušného prachu a zaviedli zápalnú šnúru. Šachtu vedúcu k náloži zatarasili ľadom a snehom. Na druhý deň zakúrili pod kotly tak, aby loď bola pripravená ihneď preplávať cez otvor, ktorý vznikne v ľadovej závore po výbuchu. Johnson šiel zapáliť šnúru. Trvalo to asi pol hodiny, kým knôt dohorel a Johnson mal dosť času vrátiť so na loď. Všetci čakali s napätím na svojich miestach. Vtom temný výbuch otriasol ľadovými vrchmi. Úlomky ľadu lietali až v blízkosti lode. Ľadový vrch sa hore rozčesol na niekoľko kusov, ktoré sa potom opierali o susedné kopce. Bol potrebný ďalší zásah. Kapitán dal nabiť delo pušným prachom a zamieriť na priechod. Zaznel výstrel. Ľadové balvany pod vplyvom nárazu vzduchu sa zrútili do mora. Briga poháňaná skrutkou prekĺzla uvoľneným otvorom. Bol to odvážny čin, lebo hneď za loďou sa ľadové väzenie znovu uzavrelo. — Kapitán sa chcel čím prv dostať k Beecheyovmu ostrovu, kde predpokladal skladište uhlia, ktoré tu zriadili na rozkaz anglického námorného úradu (admirality) pre výpravy hľadajúce nezvestnú výpravu Johna Franklina z r. 1848. Briga plávala teraz po cestách týchto záchranných výprav a nachádzala na ostrovoch nejednu stopu po nich. — Žiaľ, cesta na sever bola ľadom uzavretá. Loď sa musela preto vrátiť na juh do prielivu Princa Regenta, odkiaľ sa chcel kapitán pokúsiť preraziť na sever Bellotovým a Peelovým prielivom. — Prekonajúc rozličné ťažkosti, dostala sa loď naozaj až do úzkeho Bellotovho prielivu, lenže cesta na sever cez Peelov prieliv bola uzavretá ladom. Musela sa preto dať juhozápadným smerom do Franklinovho prielivu, ktorý oddeľuje pobrežie Boothie od ostrova princa Waleského. Odtiaľ viedla jediná cesta na sever širokým prielivom Maca Clintocka.Konečne 8. júna sa loď priblížila k brehom zeme Boothie. Merania ukázali, že sú v bezprostrednej blízkosti magnetického pólu, ktorý tu zistil r. 1831 James Ross. Dr. Clawbonny a loďmajster Johnson pristáli člnom na brehu pevniny. Objavili tu skalnú pyramídu, kde Ross uložil zprávu o svojom objave. Inklinačná magnetka smerovala presne nadol v uhle 90°. Dokazovalo to, že stoja na severnom zemskom magnetickom póle, ktorý sa nekryje s pólom zemepisným.Po krátkej zastávke pokračovala briga v ceste Franklinovým prielivom. Zemepisné názvy pripomínali výprave, že ide po stopách nešťastnej expedície Johna Franklina. Napokon sa vietor obrátil do priaznivého smeru a tým sa uvoľnila cesta na sever do prielivu Maca Clintocka. Kapitán nešetril uhlím, lebo dúfal, že si zásoby čoskoro doplní v údajnom skladišti na Beechyovom ostrove. Nálada mužstva sa zasa zlepšila, iba Shandon vyjadroval svoje pochybnosti v počínanie kapitána. Plavba rýchlo pokračovala aj v Melvillovom prielive. Mužstvo sa tešilo na sľúbenú odmenu za prekonanie každého stupňa severnej šírky. Uprostred tohto prielivu ich však prekvapila mohutná víchrica. Loď plávala so zvinutými plachtami poháňaná parným strojom, vyhýbajúc sa ľadovým kryhám. Dvíhali ju obrovské vlny a hneď nato - akoby sa rútila do tmavej priepasti. Na šťastie víchrica zúrila len v obmedzenom priestore a o niekoľko hodín sa loď dostala zasa na pokojné more.Čoskoro sa mužstvu naskytlo zaujímavé rozptýlenie. Na hladine sa totiž objavili veľryby - vorvane, vystrekujúce z nozdier vysoké stĺpy pary. Hatteras súhlasil s poľovačkou. Vo veľrybárskom člne stál Simpson s ostrou harpúnou v ruke. Asi 40 metrov dlhá veľryba sa hojdala na vlnách, čln ani len nezbadala. Simpson hodil harpúnu, ktorej bodec opatrený spätným háčikom sa hlboko zaryl do tukovej vrstvy na chrbte veľryby. Veľryba zacítila bolesť, švihla chvostom a chytro sa ponorila. Povraz, na ktorom bola priviazaná harpúna, sa odvíjal z bubna tak rýchlo, že ho bolo treba navlhčovať vodou, aby sa trením nezapálil. Keď sa rýchlosť veľryby spomaľovala, navíjali povraz nazad. Občas sa veľryba objavovala na povrchu a šľahala vodu obrovskou chvostovou pľutvou, vznikali pritom vodné smrště a spŕšky. Boj trval už 1/2 hodiny, keď nastal nečakaný obrat. Veľryba sa pustila do priechodu medzi dvoma plávajúcimi ľadovcami. V poslednej chvíli přeťal Johnson lano harpúny, inak by bola veľryba vtiahla čln do tohto nebezpečného priechodu. Bol by býval rozmliaždený, lebo ľadovce sa z obidvoch strán zrazili a rozmliaždili veľrybu.Ďalšiu plavbu lode sťažovalo pribúdanie ľadovcov. Loď oboplávala severný cíp ostrova princa Waleského a pustila sa západným smerom cez Barrowov prieliv. 3. júla sa dostali konečne do dohľadu Beecheyovho ostrova, na ktorom zakotvili takmer všetky výpravy, skúmajúce túto časť arktických morí. Na jednej z týchto výprav r. 1853 sa zúčastnil aj terajší Hatterasov loďmajster Johnson. Hatteras ho preto požiadal, aby ich zaviedol k príbytkom a skladištiam. Loď zastala v malej zátoke a Hatteras so svojimi sprievodcami nasadli na čln. Na pobreží našli síce pomník, ktorý tu r. 1855 postavili na pamiatku stratenej Franklinovej výpravy, ale aké však bolo ich sklamanie, keď nenašli ani stopy po drevených príbytkoch a skladištiach. Uvedomili si, že tu zasiahli chamtivé ruky Eskimákov, ktorí odniesli všetky zásoby a rozobrali skladištia do poslednej dosky. Napriek Shandonovej rade vrátiť sa cez Barrowov prieliv do Baffinovho zálivu pri severozápadnom Grónsku, rozhodol sa kapitán pokračovať v ceste na sever úzkym Weilingtonovým prielivom. Zásoby uhlia mali už iba na dva mesiace, preto šetrili parou ako len mohli. Kapitán stále dúfal, že na severe nájde voľné more. — Nálada lodníkov sa opäť zhoršovala. Báli sa nepriaznivých výhliadok na prezimovanie v neznámych arktických končinách. Shandon pokladal Hatterasove plány za neuskutočniteľné, ba priam šialené. Rozprával pred mužstvom smutné príhody o výpravách, ktoré v týchto končinách stroskotali a zahynuli, čím rozdúchaval odpor mužstva proti kapitánovým plánom. Nepriaznivý vietor a plávajúce kryhy zdržovali plavbu. 15. júla doplávala loď na koniec Wellingtonovho prielivu.Nebolo ľahké dostať sa ďalej. Medzi ostrovmi bolo niekoľko prielivov. Najbližší úzky prieliv bol však zatarasený ľadom. Bolo treba prešmyknúť sa medzi ostrovmi Hamilton a Cornwallis. Dul však náprotivný vietor. Teplota klesala, bolo treba čím prv dosiahnuť otvorené more, súčasne však bolo treba šetriť uhlie na prezimovanie. Hatteras dal preto spustiť člny z každej strany lode a pevne ich pripútať k lodnému trupu. Lodníci v člnoch, jedni z ľavej, druhí z pravej strany veslovali, a tak poháňali loď vpred. Po štyroch dňoch vyčerpávajúcej práce dotiahli takto loď k Baringovmu ostrovu v prielive Kráľovnej. Ďalej už nevládali. Na niektorých lodníkoch objavili sa príznaky skorbutu, hroznej to choroby polárnych bádateľov, hoci lekár nešetril citrónovou šťavou a kalciovými pilulkami. Hatteras vedel, že za takýchto okolností mužstvo neprinúti ďalej veslovať. Dožičil mu preto celý deň odpočinku. Bol 24. júl, teda leto, napriek tomu v noci klesol teplomer na - ó °C. Na hladine utvorila sa tenká ľadová vrstva. Hrozilo nebezpečenstvo, že loď tu zamrzne.V tomto položení nevidel Hatteras iné východisko ako využiť parný stroj, to však značilo siahnuť na posledné zásoby uhlia, ktoré nevyhnutne potrebovali na prezimovanie. Keď zaznel rozkaz „Zapáliť pod kotlami!\", lodníci vypovedali poslušnosť. Lodník Pen hovoril v mene mnohých, keď vyhlásil, že už majú dosť útrap, ďalej nejdú a pod kotly zakúriť a plytvať drahocenným palivom nedovolia. Aj Shandon sa vzoprel a odmietol sputnať vzbúrenca. Traja verní — harpunár Simpson, strojník Bruton a tesár Bell sa priblížili vykonať kapitánov rozkaz. Vtedy uchopil Pen sochor a zastrájal sa, že im dodrúzga hlavy, ak sa priblížia. V tejto chvíli Hatteras vytiahol revolver. „Ešte jeden pohyb a naskutku ťa zastrelím!“, povedal pokojne. Johnson a Bell odzbrojili Pena a odviedli ho do podpalubia. Po tomto energickom zákroku sa už nik neopovážil protirečiť. Podkúrili pod kotly a loď poháňaná skrutkou sa čoskoro pohla. Predierala sa úzkymi úžinami medzi roztrúsenými ostrovmi. Výprava sa konečne dostala do oblastí, kde podľa údajov bádateľov malo byť voľné more.Loď sa pohybovala Pennyho prielivom pozdĺž zeme princa Alberta, ktorú Američania nazvali Grinnellovou zemou. Márne vyzeral Hatteras z výhliadkového koša na hlavnom sťažni voľné more na severozápade. Kam oko dohliadlo, bolo vidieť iba ľadové kryhy. Teplota klesala. Blížil sa koniec leta a tým aj koniec výhľadov na teplejšie počasie. Kapitán dúfal, že sa prebije aspoň k pobrežiu ostrova Nový Cornwall, kde by mohla loď v chránenej zátoke nájsť bezpečný úkryt. Preto vynaložili všetky sily pokračovať v ceste na sever.More okolo brigy čoraz viac zamŕzalo a hrozilo jej ľadové zovretie. Tam, kde to bolo možné, ťahali lodníci loď lanami. Otvory v ľade vyrážal kapitán silnými výbušnými náložami.Na loď však číhalo nepredvídané nebezpečenstvo. V noci sa rozbesnil víchor. Hory ľadu sa dostali do pohybu. Kryhy sa posúvali cez seba a výšili sa. Táto nakopená masa ľadu hnala sa priamo na kormu lode. Hatteras strieľal do lavíny z dela, lodníci odrážali ľad drúkmi, kryhy sa však valili nezdolateľnou silou, udierali do bokov lode, menšie kusy sa trieštili a vyletúvali až vysoko do sťažňov, potom padali nazad na palubu a zraňovali posádku. Vtom sa pri jej boku vynoril ľadový balvan. Dvíhal loď do výšky, kým zozadu ju tlačila navŕšená ľadová hradba. Lady dvíhali loď do výšky a priam ju preniesli cez ľadovú bariéru. Na druhej strane dopadla na ľadové pole, ktoré vlastnou váhou prerazila a tak — hoci trocha dochrámaná — bola zasa vo svojom živle, pravda zajatá vo veľkom ľadovom poli. Jej plavba sa takto predčasne skončila. Pravda, ako neskôr zistili, celé ľadové pole spolu so zakliesnenou loďou unášal silný morský prúd na severovýchod do Nového Cornwallu. 15. septembra pocítili silný otras. Ľadové pole sa zastavilo nárazom na iné pole. Bolo jasné, že sa už viacej nepohnú a toto miesto vzdialené od pevniny sa stane ich zimoviskom. Keď kapitán vypočítal polohu lode a pozrel na mapu, s úľa- kom si uvedomil, že sa nachodia na 95° 35’ západnej dĺžky a 78° 15\' severnej šírky, teda uprostred neznámeho mora, kam bádatelia kládli severný pól mrazu, štyristošesťdesiat kilometrov od poslednej známej zeme Nový Cornwall. Na tomto mieste, obklopení nekonečnou ľadovou pustatinou, sa museli pripraviť na prezimovanie, Palubu lode prikryli nepremokavou plachtou, sneh na palube udupali, takže loď bola dobre chránená, zvonka pred zimou a znútra nemohlo unikať cenné teplo. Zásob potravín bolo dosť, iba nedostatok paliva ich vážne znepokojoval. Do 10. októbra skončili všetky prípravy na prezimovanie, potom si mohli prezrieť okolie.Kým Hatteras vystupoval na ľadové vrchy a z ich temien ďalekohľadom skúmal bezútešné šíravy, lekár, tretí dôstojník Wall, harpunár Simpson, loďmajster Johnson a tesár Bell chodili na poľovačku, najmä aby doplnili zásoby čerstvým mäsom. Niekoľko kilometrov od lode bolo ľadové pole poprevŕtané vzdušnými dierami tuleňov. Poľovali na ne najmä pre kožu a tuk, ktorý mohol v núdzi nahradiť uhlie ako palivo. Pravda, zvieratá boli veľmi obozretné a keď zbadali poľovníkov, hneď sa schovali pod ľad. Simpsonovi sa však podarilo uloviť tuleňa tak, že zapchal záchranný otvor v ľade. Tuleň sa nemohol skryť a poľovníci ho zastrelili.Poľovníci túžili predovšetkým zastreliť ľadového medveďa. Zišlo by sa im nielen čerstvé mäso, teplá kožušina, ale aj tuk, ktorý by boli mohli použiť aj ako palivo. - Od 23. októbra zmizlo slnko celkom pod obzor a viac sa neukázalo. Až do februára bude trvať dlhá polárna noc. Svietil však mesiac a hviezdy jasne žiarili, často sa objavila aj polárna žiara. Pri tomto svetle, ktoré sa odrážalo od ľadových planín, vznikali rozličné optické klamy, o čom sa čoskoro presvedčili. - Začiatkom novembra vydal sa dr. Clawbonny s Johnsonom a Bellom na poľovačku. Pes Duk sledoval stopy. Naraz sa rozbehol k úpätí ľadového vŕška. Poľovníkom sa v jasnom mesačnom svite zdalo, že na vrcholku kopca sedí veľký ľadový medveď. Najprv ich klamala vzdialenosť. Niekoľkokrát márne vystrelili. Keď sa napokon predsa dostali na skutočný dostrel a vystrelili — veľké zviera bolo zasiahnuté. Vyskočilo a zrútilo sa z vrcholku kopca. Aké však bolo ich prekvapenie, keď dobehli na úpätie vŕška! Zistili, že zastrelili iba veľkú bielu polárnu líšku, ktorá mala na krku obojok s vyrytými písmenami. Zistili, že to bola líška, ktorú roku 1848 chytil a po označkovaní zasa vypustil James Ross, dúfajúc, že sa dostane do rúk nešťastnej expedície Johna Franklina, ktorý by sa takto bol dozvedel, že sú nablízku záchranné výpravy. — Poľovačky pokračovali s neveľkým úspechom. Začiatkom novembra klesla teplota pod -30 °C a poľovníci nemohli ďalej vychádzať. Iba Hatterasa ani táto zima neodradila pokračovať v obchôdzkach.Lodníci napriek radám lekára sa iba málo pohybovali — presedeli a predriemali väčšinu času v blízkosti kachieľ vo veľkej kajute. Následky sa však čoskoro objavili. Mnohí z nich dostali skorbut. Pery im opuchli, ďasná krvácali a nohy im opuchali. - V kachliach bolo treba neustále udržovať oheň. Preto nečudo, že sa posledné zásoby uhlia čoskoro minuli. Začiatkom decembra, keď teplota klesla pod -40 °C, priložili posledný kúsok uhlia. Kúrili zmrznutými kúskami tulenieho tuku. V kajute sa šíril priam neznesiteľný zápach. Pravda, do Vianoc sa minulo aj toto palivo. Takto spotrebovali aj zásoby liehu. Nepozostávalo im iné východisko, ako rozrúbať menej dôležité drevené časti lode, ako palubné zábradlie a dlážku. Kapitán sa márne vzpieral, napokon musel ustúpiť. Každý úder sekery však cítil ako úder do vlastného tela. - Teplo v kachliach, horúce jedlá a nápoje hneď zlepšili náladu mužstva. Tak prišli posledné dni roku 1860. Začiatok nového roka sa ohlásil oniečo teplejším počasím. — Dr. Clawbonny si krátil dlhú chvíľu čítaním zprávy o výprave Edwarda Belchera. Tu ho zháčil údaj, že Belcherova výprava našla na konci Kráľovninho prielivu na pobreží Nového Cornwallu uhlie. Svoj objav hneď ohlásil kapitánovi Hatterasovi. Podľa pôvodných meraní polohy lode bolo by toto pobrežie vzdialené asi 180 km. Pri zmiernenom mraze mohli preto dúfať, že sa ta dostanú bez väčších ťažkostí, veď mali výborné sane a záprah polárnych psov. Keď však Hatteras znova zmeral polohu lode podľa výšky hviezd a mesiaca, zistil, že sa kryha s loďou posunula smerom severozápadným, a tak sa vzdialenosť od pobrežia Nového Cornwallu zvýšila na 480 km.Napriek tomu Hatteras rozhodol, že sa výprava uskutoční. Veď uhlie znamenalo záchranu lode i ľudí. Predpokladal, že cesta ta i nazad potrvá najviac 40 dní. Podľa toho pripravil zásoby pre ľudí aj pre psov. Okrem toho naložili na sane potreby na táborenie, teplé vaky, zásoby streliva atď. Hatteras vybral členov výpravy. Boli to dr. Clawbonny, Bell a Simpson. Sprevádzal ich aj verný pes Duk. Spoľahlivého Johnsona poveril, aby v ich neprítomnosti strážil loď; nedôveroval totiž Shandonovi, Cliftonovi a ich spoločníkom. Ak by sa kapitán nevrátil, mal Johnson vyčkať najbližší odmäk a vrátiť sa s loďou do Anglicka. - Účastníci výpravy sa dobre vystrojili čo do šatstva aj obuvi. Pripravili si aj snežnice, akési drevené šľapadlá, na ktorých sa dalo kĺzať ako na korčuliach. Potom čakali už iba na priaznivé počasie, ó. januára napokon výprava vyrazila. Na kus cesty ich odprevadil Johnson. Keď im zakýval na rozlúčku, kapitán Hatteras sa naposledy obzrel na svoju brigu, ktorá v diaľke mizla v tme. Lúčil sa, akoby tušil, že svoju pyšnú loď viacej neuvidí.Koniec 1. dielu׋›Dobytie severného pólu I.VýrobcaDBratislavaRok1963Dĺžka31 okienokAutor kresiebMrózek DrahomírAutor textuTrebišovský Július V.OznačenieB0745Ďalšie diafilmy výrobcuPríhody Janka Hraška I. dielAko Kubka s Maťkom vatru preskakovaliMechúrik Koščúrik na cestáchAlibaba a štyridsať zbojníkov
