Dobytie severného pólu 2Ľadová púšť: Prvý deň cesty na juhovýchod uplynul bez ďalších ťažkostí. Do večera urazili asi 30 km. Na noc si postavili ľadový domec, aký si robievajú aj Eskimáci. Bell rozrezával zmrznutý sneh na veľké kusy, ktoré kládli na seba ako tehly a spájali ich čerstvým mäkkým snehom. Strechu zaokrúhlili do tvaru kopuly. Čoskoro bol domec hotový a naši cestovatelia sa tu mohli ukryť pred snehovou víchricou a v pokoji povečerať. Pravda, psi, okrem Duka, museli ostať vonku, kde ich čoskoro prikryla vrstva snehu. Po večeri si všetci ľahli, iba jeden z nich musel vždy strážiť, aby sa nezapchal malý otvor chyžky prívalom snehu.Na druhý deň zavčas ráno pokračovali v ceste na juhovýchod. Lom svetla v tejto ľadovej púšti spôsoboval rozličné optické klamy. Prvý doplatil na to dr. Clawbonny, ktorý zle odhadol šírku pukliny a keď ju preskakoval, zrútil sa do akejsi jamy. Na šťastie sa mu nič nestalo a keď ho pomocou povrazu vytiahli, mohli pokračovať v ceste. V nasledujúcich dňoch sa nestalo nič mimoriadneho. Do 15. januára urazili asi 160 km smerom k svojmu cieľu. Popoludní sa dostali do hustej srieňovej hmly, v ktorej nevideli ani na krok. Až keď sa im podarilo vyliezť na vyššie ľadovce, ktoré trčali nad hmlu, mohli sa dohovoriť o ďalšom postupe. Hmla pomaly klesala. Naraz zaznel brechot psov. Čoskoro sa z hmly vynorili sane. Bádatelia zbadali, že ich sane prepadol kŕdel líšok i medveďov, ktoré drancovali zásoby. Bolo treba viac ráz vystreliť, kým hladná zver ustúpila. Pohľad na zničené zásoby bol skľučujúci. Keď pozbierali zvyšky a urobili súvahu, zistili, že sa veru budú musieť veľmi uskromniť a znížiť denné dávky o polovicu. Pravda, mohli sa aj hneď vrátiť k svojej lodi, lenže keď už prešli vyše dvesto kilometrov, nechceli sa vzdať ďalšieho postupu a vrátiť sa bez prepotrebného uhlia. Nasledujúceho dňa postupovali dosť pomaly. Simpson, ktorý doteraz poháňal sane, ochorel na skorbut, takže ho napokon museli uložiť na sane. Dňa 18. januára opustili ľadové polia a dostali sa na pevnú zem medzi množstvo vysokých štítov. Predpokladali, že dosiahli Nový Cornwall a od cieľa ich delilo už hádam iba 160 km.+29Ich radosť však netrvala dlho. Cesta medzi skaliskami bola oveľa namáhavejšia než po ľadovej planine. Často sa museli sami zapriahnuť do saní a pomáhať vyčerpaným psom prekonávať nerovnosti pôdy. Prvý deň urazili na pevnine iba osem kilometrov. Trápila ich aj ukrutná zima. Večer boli takí vyčerpaní, že si nevládali vystaviť ani snehovú chyžu, spali pod stanom, zababušení do kožušín. Strach, že sa im predčasne minú potraviny, ich hnal stále dopredu. Nie div, že boli čoraz vyčerpanější. Najväčšmi trpel chorý Simpson. Nepomáhala mu už ani citrónová šťava, ani starostlivosť dr. Clawbonnyho. Dvadsiateho januára sa zastavili na úpätí ľadového kopca, do ktorého si čakanmi vysekali ľadovú skrýšu - jaskyňu. Hoci tu boli lepšie chránení pred nepriazňou počasia, predsa prežili nepokojnú noc. Simpson celú noc nariekal a v zúfalstve žiadal, aby ho tu nechali zomrieť.Za takýchto okolností bolo veľmi ťažko pokračovať v ceste. Iba nádej, že sú už blízko miesta, kde Belcherova výprava našla uhlie, ich nabádala na ďalšiu cestu. Dňa 23. januára objavil bystrý pes Duk pyramídu poskladanú z kameňov. Čakanmi ju rozbúrali a objavili v nej skrinku, v ktorej bola listina. Bola vlhkosťou natoľko porušená, že sa dali rozlúštiť iba úryvky zápisu, z ktorého vyplývalo, že tadeto prešli námorníci alebo stroskotanci lode Delfín 13. dec. 1860. - Pokračovali v ceste za nesmiernych útrap. V noci prišli takmer o život, keď sa im zrútila ľadová chyža. Stav chorého bol povážlivý. Aj psi sa už ledva vliekli. Zdalo sa, že idú po stopách stroskotancov lode Delfín. Najprv našli pušku, potom fľašu a sextant.Utrpenie dosiahlo vrchol 27. januára. Simpson umieral. Zúrivá víchrica a snehová metelica ich bodala ľadovými ihlicami do tvárí. Prudké nápory vetra niekoľko ráz odniesli stan, čo si postavili. Simpson sa v poslednom vypätí napoly zdvihol zo svojho lôžka na saniach. Päsťou pohrozil Hatterasovi a zomrel. Potom sa už ani nezlomný Hatteras neodvážil pokračovať v ceste za neistým cieľom, od ktorého ich delilo ešte takmer 100 km. Mali už iba toľko potravín, že by sa mohli vrátiť nazad k svojej lodi. Bolo však nevyhnutné opraviť porúchané sane a dožičiť dva dni odpočinku ľuďom i zvieratám. Postavili si preto pevnú snehovú chyžu na dne úžľabiny.Pred odchodom ich čakala ešte smutná úloha — pochovať telo svojho nešťastného druha Simpsona. Vybrali si malú vyvýšeninu na konci úžľabiny, na ktorú upozornil Duk. Pri odstraňovaní ľadu však objavili rozličné zásoby a napokon vyslobodili z ľadového hrobu aj tri telá. Bolo isté, že na tomto mieste si stroskotanci z lode Delfín postavili ľadovú chyžu, ktorá sa zrútila a pochovala ich. Doktor Clawbonny dôkladne prezrel telá a tu sa rnu zazdalo, že jeden zo stroskotancov ešte žije. Odniesli ho do svojej chyže, kde ho treli liehom. Človek sa po čase naozaj prebral, ale bol taký vyčerpaný, že nevládal hovoriť. Medzitým Hatteras objavil na dne ľadového hrobu polospálenú obálku, z ktorej sa dalo usúdiť, že tu ide o kapitána Altamonta z Nového Yorku, ktorého loď Delfín niekde na blízku stroskotala. Simpsona a dvoch neznámych námorníkov pochovali pod zvyšky snehovej chyže tam, kde ich boli našli. Altamonta zababušili a naložili na sane, a tak sa vracali k svojej brige. Dvadsať dní od 31. januára do 19. februára prekonávali podobné ťažkosti ako pri svojej neúspešnej ceste sem. Slnko sa ukázalo po prvý raz 31. januára a čoraz dlhšie ostávalo nad obzorom. Zima bola ukrutná, všetci okrem Hatterasa boli už celkom vyčerpaní, takmer slepí a napolo chromí. Neraz sa už zdalo, že Altamont dodýcha, no doktorova starostlivosť ho predsa len udržala pri živote.Hatterasa sužovali obavy o osud lode, preto pobádal ostatných na väčšiu rýchlosť. Sám kráčal vždy vpredu a tak 24. februára náhle zastavil. „Moja loď horí!\" - zvolal na svojich druhov a už sa rútil dopredu. Optický klam im priblížil stĺp dymu oveľa bližšie, než v skutočnosti bol. Trvalo ešte hodinu, kým uvideli horiacu loď. Neďaleko lode uvideli starého Johnsona, ktorý zúfalo zalamoval rukami. Kapitán k nemu pribehol a z jeho úst sa dozvedel, že posádka sa vzbúrila, zobrala zásoby, loď opustila a zapálila. Johnson zadržal Hatterasa, ktorý sa chcel k lodi priblížiť. Vtom otriasol ľadovou púšťou strašný výbuch. To explodovala pracháreň lode. Briga Napred sa rozletela na kúsky a zmizla v záplave ohňa a dymu.Hatterasova odvaha bola obdivuhodná. Keď aj stratil svoju loď, nezúfal, ba veril, že s vernými a odvážnymi druhmi i tak dosiahne severný pól. Bell a Johnson vydlabali do ľadovca dosť priestrannú jaskyňu, do ktorej dali železnú piecku, ktorú našli takmer nepoškodenú v troskách lode. Do jaskyne uložili aj Altamonta a keď zakúrili trieskami z rozbitej lode, začali sa radiť, čo ďalej. Predovšetkým sa rozhodli pozbierať všetky roztrúsené zásoby lode. Žiaľ, bolo toho veľmi málo. Zásob bolo asi na tri týždne. Preto sa rozhodli opustiť čím prv toto miesto a pokúsiť sa so saňami dostať k pobrežiu Smithovho prielivu. Iba kapitán ustavične váhal, akoby stále dúfal, že bude môcť pokračovať v ceste na sever.Všetky zásoby dobre uložili a upevnili na saniach a už sa aj poberali. Vznikla roztržka - Hatteras chcel ostať. Rozchodu zabránil neočakávaný zásah Altamonta. Vztýčil sa na kolenách a snažil sa prehovoriť. Z nečlánkovaných zvukov sa im podarilo vyrozumieť, že o tri stupne na sever je jeho loď Delfín. Na severe bola teda ich záchrana. Veď na lodi - hoci aj stroskotala - bolo zaiste dosť rozličných zásob, paliva i potravín. Hoci sa takto splnila Hatterasova túžba, predsa ho mučila závisť, že práve Američan sa dostal o tri stupne severnejšie než on.Stroskotanci sa rozhodli, že čo najskôr sa vypiavia k lodi Delfín. Tesár Bell dôkladne opravil sane. Naložili na ne všetky svoje zásoby a drevo. Pre Altamonta pripravili pohodlné lôžko. Vyrátali si, že pri znížených denných dávkach im zásoby potravín vystačia asi na tri týždne. Museli sa preto poponáhľať. Vyrazili 26. februára a počítali, že do 15. marca dôjdu až k Delfínu. Do saní zapriahli okrem štyroch grónskych psov aj Duka, takže spočiatku postupovali dosť rýchle po plochej a jednotvárnej ľadovej púšti. Hoci postupovali bez väčších prekážok, predsa sa dostali za 16 dní iba k 82° severnej šírky, a Altamontova loď stroskotala na skalnom pobreží na 83° 35’ severne šírky a 120° 15´ západnej dĺžky. Dochádzali im potraviny a čo bolo horšie, aj strelivo. Márne sa pokúšali zastreliť ladového medveďa, bez úspechu vystrelili aj poslednú guľku. Nejedli už takmer dva dni, keď si postavili ľadovú chyžu, aby aspoň nezmrzli. Rozmýšľali, čo dolej. Vedeli, že už dva dni ide za nimi veľký ľadový medveď, no bez guľky ho nemohli zastreliť. Tu mal doktor dobrý nápad. Vonku bol totiž tuhý mráz, 45°C pod nulou. Pri takejto teplote mrzne ortuť v teplomeri. Ak rozbijú banku teplomera, získajú tvrdý valček zmrznutej ortuti, ktorý im nahradí guľku.Mali ešte pušný prach, no iba jedinú guľku. To znamenalo, že poľovník sa musel dostať ku koristi celkom blízko, aby ju mohol bezpečne zasiahnuť. Podujal sa na to sám kapitán. Natiahol si kožu tuleňa, ktorého predtým bol ulovil dr. Clawbonny. Hatteras si ľahol na ľad a napodobňoval pohyby tuleňa. Vyhladovaný medveď sa dal naozaj pomýliť. Obozretne sa blížil k nepravému tuleňovi. Hatteras ho pripustil až na tri kroky. Vtedy zhodil tuleniu kožu a kľačiac strelil medveďa do srdca. Hneď na to vbodol zvieraťu nôž do hrdla. Bolo to takmer tri metre dlhé tučné zviera, ktoré mohlo vážiť asi 700 kg. Johnson mu chytro stiahol kožu, vybral vnútornosti a rozdelil na štvrťky. Ponáhľali sa s ťažkým nákladom do ľadovej chyže, chceli si čím prv upiecť čerstvú pečienku.Žiaľ, v poľovníckom zápale zabudli na oheň, ktorý zatiaľ vyhasol. Johnson pri poľovačke stratil kresadlo (zapaľovač) a tak boli chvíľu bezradní. Pomohol dr. Clawbonny, ktorý z ľadu vystrúhal veľkú priesvitú šošovku. Slnko bolo už dosť vysoko nad obzorom, preto jeho sústredené lúče v ohnisku šošovky čoskoro zapálili práchno a o chvíľu už kachle veselo hriali. Po dlhom hladovaní im čerstvá medvedia pečienka nesmierne chutila. Nakŕmili aj psov a tak mohli posilnení pokračovať na poslednom úseku cesty. Podľa meraní a Altamontových údajov mali doraziť k lodi o dva dni. Ďalšia cesta uplynula bez vážnejších príhod. Nakopené ľadové kryhy, ako aj sladkovodný ľad zelenkavej farby naznačovali, že sa blížia k neznámej pevnine.A naozaj, 24. marca dorazili k lodi, ktorá bola celkom pokrytá snehom. Pri stroskotaní uviazla medzi skalami, stratila všetky plachty a sťažne, skaly jej roztrhali bok a tak ležala naklonená a zavalená ľadom a snehom. Predovšetkým preskúmali zásoby lode. Výsledok prekonal ich očakávanie. Bolo tu toľko zásob potravín, že by im stačili na dva roky. Doktor našiel účinné lieky proti skorbutu, fyzikálne prístroje, ba aj silnú elektrickú batériu. Hojnosť streliva, uhlia i dreva zabezpečovali dostatočnú ochranu pred chladom i hladom. Pravda, na samotnej lodi sa nedalo zriadiť pohodlnejšie obydlie, preto sa rozhodli postaviť priestranný ľadový dom.Dom stavali na blízkej náhornej plošinke podľa plánu, ktorý vypracoval dr. Clawbonny. Mal byť dvanásť metrov dlhý, šesť metrov široký a tri metre vysoký a skladať sa mal z troch miestností: spoločenskej miestnosti, spálne a kuchyne. Zadnú stranu tvorila strmá stena vrchu. Päť dní vytrvale pracovali. Steny domu boli hrubé jeden a pol metra, strecha sa opierala o strmú stenu vrchu. Keď bola stavba hotová, začali dom zariaďovať. Túto prácu dokončili do 31. marca. Ďalší týždeň venovali stavbe a zriaďovaniu skladiska a prístrešia pre psov. Napokon ešte celú plošinku ohradili pevnou snehovou hradbou, takže vznikla ozajstná pevnosť, ktorá ich dobre chránila pred prípadným útokom zvierat alebo ľudí. Všetky práce dokončili do 13. apríla. Dobrú náladu narušovalo iba napätie medzi Hatterasom a Altamontom, ktoré sa zväčšovalo tým väčšmi, čím väčšie boli vyhliadky na úspešné zavŕšenie expedície na severný pól. Rozpory vznikali už pri určovaní zemepisných názvov týchto neobjavených končín; dalo sa očakávať, že boj o prvenstvo povedie k vážnym hádkam a sporom medzi obidvoma kapitánmi.Cestovatelia sa rozhodli, že využijú čas, kým sa počasie nezlepší, na vychádzky, prieskumy a poľovačky v blízkom okolí. Aby tieto výpravy aj v tme našli cestu nazad, postavil dr. Clawbonny elektrický maják na temene vrchu, o stenu ktorého sa opieral ich ľadový dom. Doktor pritom použil jednu z elektrických oblúkových lámp lode Delfín a výkonné Bunsenove články. Stĺp postavili z ľadu, naň umiestili lampu, ktorú spojili s batériami v ľadovom dome. Keď maják vyskúšali, prenikli jeho lúče ďaleko do tmy.Do 20. apríla bolo počasie veľmi nestále, no len čo sa trocha zlepšilo, rozhodli sa cestovatelia uskutočniť poľovnícku výpravu, aby si doplnili zásoby čerstvým mäsom. Výpravu tvorili doktor, Altamont a Bell so psom Dukom. Po dlhšom hľadaní zbadali v diaľke obrovského mroža, ktorý sa naťahoval a prevaľoval asi 200 metrov od poľovníkov. Dalo im dosť práce, kým sa ho zmocnili. Museli viac ráz vystreliť a pomôcť si aj sekerou, aby ho zabili. Mohutné zviera meralo od hlavy po chvost takmer päť metrov. Vyrezali najchutnejšie časti mäsa, ostatok ponechali dravým vtákom. Medzitým nastala noc. Hoci svietili hviezdy a mesiac, predsa zablúdili. Spoľahli sa na neomylný pud psa Duka. A naozaj, čoskoro zbadali v diaľke jasnú žiaru - to svietil elektrický maják. Čoskoro sa zvítali s Hatterasom a Johnsonom, ktorí ich už netrpezlivo očakávali.Ďalšie dni plynuli dosť jednotvárne, lebo vonku zúrila víchrica a cestovatelia museli ostať celé dni v dome. Koncom apríla, keď sa počasie zlepšilo, vydali sa cestovatelia na prieskumy a poľovačky. Jedna taká výprava sa pre nich takmer zle skončila. Kým dr. Clawbonny robil výskumy pri blízkom ostrove a Johnson strážil dom, Hatterasa, Altamonta a Bella prepadlo päť veľkých ľadových medveďov, ktorým horko-ťažko unikli do domu. Žiaľ, Clawbonny ostal vonku. Medvede ich. priam obliehali a dobývali sa všetkými otvormi. Obliehaných oslobodil doktor, ktorý si prekopal smerom od prachárne šachtu v snehu a ľade a tak sa dostal do domu. Pod jeho vedením obliehaní vykopali dlhý tunel a medveďom nastavili smrteľnú pascu: pod zabitú líšku položili nálož 50 kg pušného prachu, rozbušku spojili elektrickým vedením s Bunsenovými článkami. Keď sa medvede vrhli na zdochnutú líšku, zapálili nálož a tak sa zbavili nepríjemných obliehateľov.Pomaly nastávala polárna jar. Bolo treba rozhodnúť, čo ďalej. Dr. Clawbonny napokon presvedčil Hatterasa, že bez člna sa nemôžu vydať na ďalšiu cestu k severnému pólu, pretože ich očakáva voľné more. Napokon musel súhlasiť, aby sa z materiálu americkej lode vybudoval dosť veľký čln, ktorý by mohli v prípade potreby použiť. Tesár Bell sa dal do práce. Za základ mu slúžila rozbitá šalupa lode Delfín, o materiál na jej opravu nebola núdza, takže práca rýchle postupovala.Čim väčšmi sa približovala chvíľa, že expedícia znova vyrazí smerom na sever, tým napätejšie boli vzťahy medzi Hatterasom a Altamontom. Hatterasovi sa nijako nepozdávalo, že by sa mal deliť o prvenstvo svojich objavov s Američanom, a Altamont sa zasa nechcel jednoznačne podrobovať jeho rozkazom. Veď pri výprave sa mala použiť šalupa, pochádzajúca z jeho vlastnej lode. Pri takomto spore sa sokovia už neovládali a možno ďakovať iba zákroku Bella a Johnsona, ako aj zmierlivým slovám Clawbonnyho, že nevznikla priam bitka.Od 29. mája slnko nezapadlo, nastal dlhý polárny deň. Teplota vystúpila na 14 °C nad nulou. Ľady sa topili a pôdu ostrova začalo pokrývať biedne rastlinstvo. Doktor sial liečivé rastliny, ktoré chcel použiť v boji proti skorbutu. Kým Bell staval šalupu, ostatní chodili na poľovačku. Uvideli polárne zajace, stádo sobov i rozličné vtáky. Hľadali najmä pižmové tury, ktoré majú dosť chutné mäso. A naozaj, Duk ich vystopoval celé stádo. Boli však opatrné a dali sa na útek. Dva kusy sa im podarilo zaskočiť na vrcholci kopca. Z jednej strany bol Hatteras so psom, z druhej doktor a Altamont. Tury sa obrátili smerom k Hatterasovi. Ten vystrelil, no aj tak sa zvieratá naňho vrhli, zhodili ho na zem a už sa zdalo, že bude po ňom. Vtom dobehol Altamont. Jedno zviera zastrelil, druhému sekerou rozdrúzgal hlavu. Zachránený Hatteras stisol Američanovi ruku a povedal mu, že bude rád, ak obaja spolu vkročia na severný pól. Takto sa nepriatelia zmierili.Keďže Bell už dokončil stavbu šalupy, rozhodli sa, že nebudú čakať, kým sa more celkom uvoľní. Veď ľahkú šalupu mohli naložiť na sane a tak postupovať na sever; ak natrafia na voľné more, môžu pokračovať v ceste na palube šalupy. Deň odchodu určili na 25. jún. Pár dní pre odchodom sa v ľade uvoľnilo niekoľko kanálov, preto sa rozhodli vyskúšať plavebné schopnosti člna. Pri návrate z plavby stali sa svedkami poľovačky medveďa na tuleňa. Medveď číhal pri vzduchovom otvore na tuleňa. Keď sa vynoril, lapil ho medveď silnými labami a zahrdúsil. Niekoľko dní pred odchodom robili posledné prípravy na cestu, naložili na sane šalupu, potrebné zásoby, batožinu, nafukovací čln a ostatné potreby. Veru, psi budú mať čo ťahať, veď sane s nákladom vážili zo sedemsto kíl. Od severného pólu ich delilo asi 725 kilometrov; počítali, že denne urazia asi 24 km, to znamená, že cieľ dosiahnu o mesiac.Keď už vykonali všetky prípravy, ba pod dozorom doktora sa aj telesne vytrénovali, nastúpili ráno 24. júna cestu na severný pól. Hatteras chcel podľa možností postupovať pevninou priamo k pólu. Prvé dni sa im darilo uraziť až tridsať kilometrov denne. Pravda, bolo čoraz teplejšie. Miestami sa sneh celkom roztopil a cestovatelia museli obchádzať veľké kaluže vody. Aj ráz krajiny sa menil, akoby pôsobením sopečnej činnosti. Strmé štíty dosahovali značnú výšku, z ktorých sa občas valili lavíny snehu a ľadu.Štvrtého júla sa dostali do hustej hmly. Postupovali iba veľmi pomaly. Na návrh doktora urobili si niekoľko fakieľ tak, že namočili kúdeľ do liehu a priviazali na drevené tyče. Hmla trvala dva dni, stratili orientáciu a blúdili do kruhu, takže natrafili na vlastné stopy, ktoré spočiatku pokladali za stopy cudzincov. Preto sa v nasledujúcich dňoch snažili postupovať čo najrýchlejšie. V noci besnela strašná víchrica a neraz sa zdalo, že im odnesie aj stan, pod ktorý sa uchýlili. Bolo počuť hukot a praskot, akoby sa rútili lavíny, alebo trhali a na seba narážali veľké ľady. Z toho usudzovali, že sú blízko pobrežia.Na druhý deň sa víchrica utíšila, takže mohli pokračovať v ceste. Už pohľad z kopca ich presvedčil, že na severe je more, tam sa totiž nad obzorom vznášal tmavý opar, ktorý volajú morským odleskom. A naozaj, o tri hodiny dorazili k pobrežiu. Kam oko dovidelo smerom na sever, všade bolo voľné more. Iba pri brehu ostalo niečo z ľadového poľa, ostatok rozmetala a odohnala nočná víchrica.Rozhodli sa čo najskôr pokračovať v ceste po vode. Podľa meraní a výpočtov boli v priamej čiare ešte 280 km od pólu. Sane rozobrali a spolu s ostatnými zásobami naložili na šalupu, ktorá sa už kolísala na vlnách mora. Morskú púť nastúpili 10. júla. Hladina mora bola pokojná, voda celkom priezračná, takže sa zdalo, akoby sa ich čln vznášal vo vzduchu nad bezodnou priepasťou. More sa hemžilo rybami a inými morskými živočíchmi. Nad nimi sa vznášali veľké biele albatrosy. Pri priaznivom vetre urazili takto za dva dni značný kus cesty.Navečer zbadali v diaľke nad obzorom akýsi dym, z čoho usudzovali, že v blízkosti pólu je činná sopka. Dúfali, že čoskoro ako prví ľudia vstúpia na neznámy sopečný ostrov, ktorý je alebo priamo na severnom póle, alebo veľmi blízko pri ňom. Pravda, nestalo sa tak bez prekážok. V noci sa strhla hrozná polárna búrka, akoby im príroda chcela zabrániť dostať sa k pólu. Búrka trvala aj celý druhý deň. Smer vetra sa stále menil, nárazy prudkej víchrice striedalo úplné bezvetrie. Takto sa dostali až na 5 kilometrov k pobrežiu. Hatteras držal kormidlo a križoval proti vetru. Vtom sa k šalupě blížila obrovská ľadová kryha, na ktorej sa zmietalo množstvo bielych ľadových medveďov. Len o vlas unikli zrážke. Zrazu sa loď dostala do mohutného kruhového víru, ktorý ju ťahal do svojho stredu. Čln sa hnal a krútil veľkou rýchlosťou. Keď sa plavci pozbierali, zbadali, že Hatteras zmizol. Márne ho volali a hľadali. Zaiste sa ho zmocnil vodný vír a kapitán tesne pred cieľom zahynul.Ráno 11. júla sa víchrica utíšila a vlnobitie ustávalo. V diaľke asi päť kilometrov uvideli zem — bola to vlastne iba jediná veľká, 1.500 metrov vysoká sopka. Z jej kráteru šľahal dym a oheň, chrlil celé masy rozžeravených skál, po jej svahoch stekali ako búrlivé ručaje prúdy lávy. Šalupa vkĺzla do malého skalného zálivu. Duk ani nevyčkal, kým pristála na brehu, lež ešte skôr vyskočil na skalný breh a zmizol za skalou. Čoskoro sa však ozval znova. Keď ostatní pristáli a bežali za ním, stál nad bezduchým telom svojho pána, zahalenom do anglickej zástavy. Doktor však čoskoro zistil, že Hatteras žije. Keď sa prebral z mdlôb, ticho oznámil, že ostrov je presne na severnom póle, jeho sem vyhodili vlny, a tak je prvým človekom, ktorý na toto miesto vkročil.Keď neskôr Altamont a Clawbonny vykonali meranie, zistili, že severný pól je presne na temene sopky. Spísali o tom listinu, ktorú všetci podpísali. Našli aj malú jaskyňu, do ktorej sa na noc uchýlili. Všetci predpokladali, že tým sa ich cesta skončila, veď dosiahli zem, ktorá sa rozprestierala na severnom póle. Podľa geologickej štruktúry usúdil dr. Clawbonny, že sopka sa iba nedávno vynorila z mora a možno, že o krátky čas opäť klesne pod hladinu. Hatteras bol celú noc nespokojný a ráno oznámil, že dosiahne svoj cieľ, i keby mal pritom zahynúť. Márne ho ostatní odhovárali. Zmocnilo sa ho zaiste šialenstvo a neuspokojí sa, kým neprejde tých posledných 1500 metrov, ktoré ho delia od pólu, i keby mal vkročiť priamo do kráteru sopky. Nechceli použiť násilie, preto sa rozhodli, že ho odprevadia pri výstupe na sopku s tým, že ak bude treba, zadržia ho aj násilím. Hatteras rýchle vystupoval po strmom svahu sopky. Po troch hodinách boli ostatní už celkom vyčerpaní, k vrcholku chýbalo ešte asi pol kilometra. Clawbonny chcel Hatterasa zadržať. No Hatteras neuveriteľne odvážnym skokom preskočil široký prúd lávy a zmizol za dymovou clonou. Počuli iba jeho hlas: „Na sever! Na sever!\". Iba Duk sa odvážil preskočiť široký prúd lávy, ostatní sa márne pokúšali ho obísť. Hatteras ustavične vystupoval. Keď sa dym trocha rozdelil, uvideli jeho postavu, ako nesie palicu s anglickou vlajkou. Vyše hodiny trvalo, kým sa Hatteras dostal na temeno sopky. Clawbonny ešte raz zúfalo volal, aby sa vrátil. No Hatteras nepočul. Vtom skríkol Altamont: „Zachránim ho!“. Prv než ho mohli zadržať, preskočil široký prúd lávy a rýchle vystupoval za kapitánom. Hatteras zatiaľ vystúpil na bralo, ktoré sa týčilo nad kráterom. V ruke držal zástavu. Okolo neho lietali rozžeravené kamene zo sopúcha. Zrazu sa skala pod ním uvoľnila a Hatteras zmizol. V tejto chvíli ta však dobehol Altamont a zachytil ho pri páde do priepasti. O pol hodiny už spočíval v náručí svojich zúfalých priateľov. Čoskoro sa prebral z mdlôb, no jeho oči hľadeli neprítomným pohľadom. Dobyvateľ severného pólu zošalel.Cesta kapitána Hatterasa sa takto smutne skončila. Jeho druhovia navŕšili na mieste, kde kapitán vstúpil na breh ostrova, skalnú pyramídu z obrovských balvanov a do nej vložili odpis listiny, ktorú všetci podpísali. Na čelný balvan vyryl Bell dlátom nápis: JOHN HATTERAS - 1861. - Takmer tri mesiace trvala cesta nazad, najprv po mori, potom po pevnine, prekonávali nebezpečenstvá a útrapy. Cestou našli aj mŕtvoly vzbúrencov z Hatterasovej lode, ktorí zahynuli na spiatočnej ceste. Napokon ich zachránila dánska veľrybárska loď. 15. októbra podal dr. Clawbonny zprávu o výsledkoch cesty londýnskej zemepisnej spoločnosti. Hlavný hrdina však žil pokojne, i keď duchom neprítomný, v sanatóriu neďaleko Liverpoolu. Keď sa prechádzal po parku ústavu, vždy kráčal neochvejne na sever...Mapka severných polárnych oblastí s vyznačenou cestou dobrodružnej výpravy kapitána Hatterasa.׋›Dobytie severného pólu II.VýrobcaDBratislavaRok1963Dĺžka31 okienokAutor kresiebMrózek DrahomírAutor textuTrebišovský Július V.OznačenieB1011Ďalšie diafilmy výrobcuUsilovní žiaci Gejza a BaltazárPodrík detektívomPríhody Janka Hraška III. dielO Jankovi Polienkovi
