GUĽKA A JAMKA II. diel Dávne dobrodružstvá dvoch drobných figúrokStrach nedá pokojne ani spávať, a keď niekoho zlá svedomie hryzie, ľaká sa i sám seba. Gusto sa osamote ľakal všetkého, čo zošil vôkol seba. Spával v bútľavom buku, no stála pomýšľal ponúknuť Jankovi zmierenie. Napokon sa stretli. „Nesmúť, Gusto, čo sme pokazili, môžeme napraviť,“ povedal Janko. Nemá mu vraj čo odpúšťať, veď si Gusto už sám odpúšťa tým, že uznáva svoju bezcitnosť voči muchám. Motali sa vo dne, v noci krížom-krážom po chotári - až sa našli na železničnej stanici. Vozne stáli všelijaké, prázdne, plné, v jedných uhlie, v druhých drevo, v tretích rožný statok, vo štvrtých podvaly pod koľajnice. To boli vlaky nákladné. Osobné a rýchliky prevážali jedine ľudí. Guľka a Jamka sa rozhodli cestovať nákladným vlakom. Lebo vraj nemusia platiť za cestovné lístky. Vystriehli si teda nočnú chvíľku - a hop, cup do vozňa, naloženého uhlím. Čierne uhlie bolo postriekané po celom povrchu bielym vápnom. Prečo? Aby železničiari spoznali, či nikto z uhlia cestou za prevozu nekradol. Ale okolo polnoci naši cestovatelia naozaj zažili - krádež uhlia. Práve z vozňa, v ktorom čušali učupení. Ktosi sa domáhal aj s košom do uhlia. Chlapci od ľaku zjojkli a tým odplašili zlodeja. Napokon sa za jazdy upokojovali, že vlastne aj keď cestujú \"na čierno\", zaslúžili si jazdu bez cestovných lístkov.Začalo sa brieždiť, nuž si cestovatelia pásli oči po svete. Na jednej stanici bolo len jedno slovo: Štrba, na druhej dvoje: Poprad-Tatry, na tretej troje: Spišská Nová Ves. Nie, Gusto a Janko nevedeli čítať. Keď už slnko svietilo vysoko na oblohe, zastali na veľkej stanici. Košice! - kričali železničiari spred rýchlika, aj ďalší spred osobného vlaku. Naši dvaja si zaumienili vyčkať v uhoľnom kryte, lebo toľký nával ľudí ešte dosiaľ nevideli. Krátili si čas tým, že sa zaúčali vyslovovať Ko-ši-ce. Ba obdivovali na staničnom múre aj veľké písmená. Prvé, akoby chlapec s jednou rukou spustenou k zemi a druhou vztýčenou nad hlavu, to je K. Druhé, akoby ohnivko z reťaze, to je O, tretie, srditý had na rúbanisku, s hrebienkom na hlave, to je S, štvrté, akoby stĺpik, to je I, piate, dážďovka pretrhnutá, to je C, a posledné akoby jedľový klátik, na jednej strane má tri neodseknuté vetvičky: E. To všetko spolu sú — KOŠICE.+28Vozeň s uhlím, v ktorom Gusto a Janko cestovali, železničiari odsunuli okľukou poza mesto - až do brány veľkej košickej továrne. Uhliari v začiernených zásterách sa hneď pustili lopatami do roboty. Našim dvom (ako sa tam hovorí) „prišelcom“ nebolo treba trúbiť do uší, čo majú robiť na vlastnú záchranu. Prešvihli sa cez okraj vozňa a zoskočili do zaolejovanej trávy. Prebehli do kríkového plota, nazývaného živým plotom. Sliepky hrabali -zobali pod ihličnatými stromčekmi, nuž sa naši prisťahovalci museli pred nimi vyšplhať do horných konárikov. Vyčkali tam o hlade a smäde až do večera, no potom nasledovala hostina. Na širokom dvore skladiska hocikde ležali pokrkvané papiere so zvyškami jedál. Čudné zážitky pre nových mešťanov; z každej strany svetlá, z každého kúta hrmot strojov a ľudské hlasy, trúbenie áut, cenganie električiek, pískanie vlakov. Celkom iné prostredie - ako na rúbaniskách.Neboli už bojazliví ako kedysi. Zvedavosť ich zvábila do mesta, pravdaže - zvečera. A boli prešibaní, ulicami prechádzali v prítmí, v polovičnej vzdialenosti medzi žiarovkami na stľpoch. Na námestí stáli stany vedľa stanov, pod nimi stoly, na stoloch ovocie a na zemi hŕbiská čudných zelených gúľ. Ľudia ich kupovali a jedli. Čo to len môže byť? Nie, opýtať sa ľudí neopýtali, no špekulovali a hľadali nad guliskami nápis. A veď čítať už trocha vedeli, podlá „košických“ šiestich písmen, čo sa naučili vo „vozňovej škole“ a potom aj v „živom plote“. Hľa, jeden predavač má tabuľku, a na nej tlačeným písmom: Dyne, 1 kg za 1 Kčs. Guľka a Jamka by si dali hádam aj oko vypichnúť, keby tak mohli ochutnať dyňu! Ale nebolo im treba oslepnúť, predavač vždy ráno vyrezával nožom do niekoľkých dýň veľký klin, aby ľudia videli, Že sú červené a jadierka v nich čierne, zrelé. A večer predavač zas vkladal kliny do nepredaných dýň. Guľka a Jamka sa v noci prikradli k jeho stanu, keď on, ukonaný, tvrdo spal. Najprv dyňu labužnícky vyobjímali, potom vyliezli na ňu a odsunuli klin, akoby kameň z hrobu. Napokon jedli a jedli. Ej, či je to len chutný plod zeme, taká dyňa!Istej noci si zmysleli prechádzať sa po asfaltovom chodníku hore-dolu mestom. Guľka pochytil Jamku pod pazuchu a chodili, rozprávali sa, smiali, ako vraj mestskí ľudia, ba ešte aj topánočkami klopkali po vysvietenej ulici. No zrazu sa zo širokej brány vyhrnuli rozveselení ľudia... \"Kaviareň\" - bolo napísané nad bránou velikánskymi písmenami, ožiarenými elektrickým svetlom. Našim túlavým \"nočným vtáčikom\" sa prichodilo vrtko skryť pred ľuďmi, aby ich nelapili, aby si nespravili z nich ešte lepšiu vôľu. Kamže sa skryli? Do najbližšej odkvapovej rúry. Vliezli do vlhkej tmy, držali sa rukami čohosi, no aj tak im nôžky trčali von. A na nešťastie - spadlo čosi pred rínu a robilo nepríjemný čmud. Bol to horiaci ohorok z cigary, nuž nie div, že sa poľakanci zadúšali, najmä preto, že ľudia z kaviarne ostali stáť na mieste a ešte ktorýsi z nich udieral takmer za každým slovom palicou i ríne. Guľka a Jamka mali čo robiť, aby nezamdleli a nevypadli z nemilej skrýše.Oj, tabakový dym - jed, ako smrť! Keď sa konečne rozvravení ľudia pohli z miesta, bolo v ríni čmudu, až Guľka i Jamka spadli priotrávení, ako vrecia s uhlím, a ostali sedieť ako drevení, kým sa nenadýchali čerstvého vzduchu. Ulicou prepochodovalo vojsko. Klepot okutých bagančí sa rozliehal na všetky strany. Vojaci kráčali rezko na nočné cvičenie za mesto. A nechže sa len cvičia. Nie preto, aby bola vojna, ale by vedeli rozprášiť nepriateľa, keby si zmyslel vyrušiť nás z pokojnej každodennej roboty. Guľka a Jamka pri pohľade na vojakov tiež vypúčali hruď, hľa, máme vojakov, prichystaných brániť vlasť a slobodu. A potom sa obaja s veľkou námahou doplazili k najbližšej bráne a podliezli do dvora. Nocovali v hrbe prázdnych debien.V nocľažisku medzi debnami sa im snívali bláznivosti. Gustovi, že stál na kostolnej veži a rečnil ľudom na zaplnenom námestí, aby nefajčili! Jankovi zas, že kráčal ulicou a ľudia sa mu posmievali, aký je vraj maličký. Nič im nepovedal, no keď ho to už dopálilo, zdrapil utekajúcu električku za hák a držal, držal ju. Kolesá sa krútili na mieste a ľudia vytŕčali hlavy z oblokov. Silák, pusť nás, ponáhľame sa na stanicu a nechceme zmeškať vlak!Zo sni vačiek ich prebudilo hranie na klavíri. Otvoreným oblokom doliehali zvučné melódie až medzi debničky. Za záclonou zočili krásnu izbu. Pri čiernom klavíri sedelo vrkočavé dievča a hralo aj spievalo. Naši chlapci sa za tou hudbou vracali sem nocovávať vyše týždňa. Ale nemohli žiť len z peknej hudby, museli sa naďalej starať o seba.Napokon vyšli za mesto, lebo zatúžili po voľnej prírode. Ako tak idú kvetnatou lúkou, zakrúžil nad nimi obrovský vták, väčší ako jastrab, a ešte aj vrčal a hrmotal, hlasnejšie než rušeň. Iba z úkrytu vybadali, že je to oceľový drak. „Lietadlo!“ skríkli obaja. „Aeroplán,“ doložil Gusto. A to boli vlastne na košickom letisku, športové lietadielko zosadlo pred ich udivenými očami. „Musím sa previezť na tom čude,“ zastrájal sa Janko, keď sledoval, ako piloti prikrývajú lietadielko nepremokavou plachtou. Gusto vi sa veľmi zapáčila Jankova smelosť. A tak sa potom v noci vkradli do toho lietadla.Sadli si vedno na vyhĺbené pilotovo sedadlo. Dotýkali sa všetkého, čo len videli okolo seba. Páky boli pevné, ani jedna sa nepohla pod ich slabým hmatom, nuž aspoň teda hádali, ktorá je na čo. Škriepili sa, ktorá vraj hýbe krídelkami v chvoste? Potom obdivovali hodiny, vsadené do prednej steny, pilotovi pred oči. Napokon sa usadili na zadnom sedadle, a tiež sa dohadovali, až kým sa uzhodli, že je to sedadlo pre pozorovateľa. Hodiny ukazovali práve štyri, keď začuli čiesi kroky blížiť sa k lietadlu. Športový pilot, keď vystupoval hore priloženými schodíkami, rozknísal celé lietadlo. „Raňajkovať budem až v Bratislave. Teším sa na teplú kávu,“ povedal vojakom, ktorí mu pomáhali okolo lietadla. „Pozdravte Dunaj,“ zakričal jeden z vojakov. „Hotové!“ oznámil pilot. „Hotové!“ odpovedali vojaci a otočili draka vrtuľou proti vetru. A zrazu sa lietadlo prudko zachvievalo v štarte. Guľka a Jamka sa triasli od strachu učupení na zadnom sedadle.Janko šeptal: „Ale sme sa dostali do horúcej kaše!“ Gusto kričal do hrmotu: „Neboj sa, veď ak sa pilot nestrachuje o seba, neľakajme sa ani my!“ Triasol ich strach a triaslo ich aj lietadlo. Napokon pošuškal: „Čo ideme robiť?“ A Gusto zakričal: „Sedíme na pozorovateľovom sedadle, nuž poďme obdivovať zemeguľu! Vyšplhali sa na bočnú stenu. Zima, vietor; strach i radosť. „Hľa, Košice!“ A naozaj, čosi akoby za hrsť rozsypaného zrna: to boli domy. „Aha, dážďovka!“ Nebola to dážďovka, bol to vlak, veď dym sa z rušňa rozvláčal. Rieka Hornád sa im videla len ako blýskavá nitka, dediny - ako bradavičky na zarastenej tvári, vrchy ako nos, hory ako obrvy, pohoria - ako chlpaté kožuchy. A slnko sa rozháralo na krajíčku oblohy, akoby velikánska vatra spoza zemegule. Až to vyzeralo, že svet ide zhorieť!Nevydržali visieť na rukách, nevydržali ani bradami . zakvačení za okraj steny, nuž sa spusili - oddýchnuť si na dne lietadla. Benzínové plyny ich omámili, až obaja zamdleli, objímajúc sa v klbku, plní strachu a vzdychov. „Priahaj svoje sily,“ posmeľuje Gusto Janka. Nuž ale ako vraj priahať, keď nieto v tele ani toľko sily, koľko má mucha. Lietadlo začalo klesať a krúžiť nad horou. Veľmi sa chvelo, až napokon pristálo na trávnatej čistine. Pilot rozvrčal stroj, akoby žrebca do bujného erdžania, no potom vystúpil aj s debničkou plnou prístrojov. Zaľahol pod lietadlo a opravoval čosi, poklepkával. Guľka a Jamka vybrnkli do neďalekého krovia. Odtiaľ sledovali pilota, lietadlo - a napokon aj odlet. „Už je preč,“ vzdychol Janko. „Už je fuč,“ do- vzdychol Gusto, keď sa im lietadlo stratilo, akoby ho modrá obloha zhltla. Naši doľakaní cestovatelia sa chytili za rúčky - a hybaj krížom cez lúky do hory. Ale boli takí zoslabnutí, že sa im nohy podlamovali, nuž sa len plazili. Musia, musia pohľadať niečo na raňajky!„Nesmieme sa poddávať slabosti,“ zatínal zubami Gusto. „Juj, hlad mi žerie žalúdok,“ jojkal Janko. Predierali sa pozdĺž kroviek, začuli cengot kravaty zvoncov, zočili pastiera i jeho batôžtek, zavesený na javorci. „Tak sa k nemu veselo,“ usmievali sa chlapci. No zrazu zaštekal pastierov pes. Hladoši vrtko vyliezli na ošarpanú trpkú. To by bola robota ... priletieť až z Košíc do pysku psisku! A ono, škaredé, strapaté, švihlo ošklbaným chvostiskom a brechalo, akoby ho divý kašeľ moril. Chlapci v konároch trpký strachom tŕpli, aby nerozdráždili brešiaka. No vietor tak rozšelestil trpkú, že psisko odbehol. Iba sa jednostaj vracalo - pobrechať, akoby sa vadilo s vetrom.Voľky-nevoľky hladoši preliezali z konára na konár a obhrýzali suché trpký, zabudnuté vtáčikmi. „Och, takéto privítanie letcov na pevnej, dobrej našej zemi!“ hnevali sa. Najradšej ty boli zakričali pastierovi, aby už odviedol čriedu krav domov. Ale zakrič, keď aj pastier je človek, tiež by sa potešil, keby ťa dolapil! Napoludnie sa lačne dávali na pastiera, ako si rozväzuje batôžtek na kolenách, ako krája chlebík a slaninku, ako psovi odhadzuje chlebové kôrky. Ani len tej nádeje nemali, že zjedla na mrkaní to, čo nedojedol! Lačný pes zožral všetko. Div, že mu očiská nevyskočili, tak sa díval svojmu gazdovi do úst.O pár dni zišli dolinou k mestečku. Na lúke bolo veľa ľudí, čo prišil sem zaiste na nedeľnú vychádzku. Guľka a Jamka ich pozorovali z úkrytu. Na pažiti sa hrali deti: usmiate, rozradostené, nezbedné i poslušné. To sa dá hneď vybadať, ktoré je aké. Otec sa ihral s väčšími, matka opatrovala maličké, malé, kŕmila ich, česala, hladkala... Aký krásny je život deti, keď majú rodičov! Jankovi išlo srdce puknúť, keď videl toľkú rodičov - akú starostlivosť o deti. Ej, či by sa aj im ľahko dýchalo, keby mali tiež vlastných rodičov! Janko sa opýtal Gusta: „Čo by si dal za to, keby ťa mamička viedla za ruku na vychádzku?“ „EJ, ej, matka! Nevydržal by som: dať sa viesť za ruku ... Bozkával by som jej ju za každým krokom!“ Janko dopovedal za seba: „Aj vtedy by som jej dlane bozkával, keby ma chcela nimi pohladkať.Sedeli zatíchnutí vo vlastných myšlienkach. Takí rozbalení, akoby sedeli okolo rakvy na vlastnom pohrebe. Slnko svietilo ako velikánska žltá svieca. Gusto mal plné srdiečko smútku, nuž sa nehanbil priznať: „Keby som si mamu pískaním vyplakal, slzil by som takým veľkým prúdom sĺz, ako je Dunaj.“ Janko povedal svoje: „Aj otca by som chcel mať. Aby sa ihrával so mnou, pomáhal mi robiť hračky, žartoval so mnou...“ Gusto a Janko túžili za ľuďmi. Keby vraj boli väčší, preodeli by sa za vinšovníkov alebo za žobráčikov a chodili by po lúke od ľudí k ľuďom, aby im dovolili pozbierať si zvyšky jedál v tráve. Gusto sa usmial, veď vraj vyzerajú naozaj ako žobráci. Zložil si rozpukanú gaštanovú helmičku z hlavy. Tmavé vlásky mu ovisli až po uši. Keby mali nožnice, ostrihali by sa. Žaluďové baganče ich omínali na palcoch. Zobuli a zobliekli sa, ľahli na výslnie a opaľovali si tielka. Radili sa, čo robiť. Veľmi sa obávali budúcej zimy. Janko usúdil: „Dve možnosti máme: alebo sa poddať ľudom, alebo zhynúť po lete, po jeseni v zimnom mraze.“ Ale ani Gusto nevedel poradiť - nuž im obom viseli v očiach slzičky.Ako sa ta dostali, ako sa nedostali - žili už tri dni vo Vysokých Tatrách. Vysoké Tatry, slovenské veľhory, je to kus krásy na svete! Turisti zo šíreho sveta prichodia sem - nasýtiť sa prírodnej malebnosti. Guľka a Jamka sa stretali na každej ceste, na každom chodníčku s turistami. Nie, nebolo im ťažko vyhýbať sa deťom a rodičom, stačilo odbočiť za krovie alebo za machnatý balvan. Ale skutočnosť, že sa musia skrývať pred ľuďmi — kalila im šťastie. Čo vraj - keby sa tu vzdali ľuďom? Veď hádam v tejto kráse a velebe sú ľudia ľudskejší! Janko bol opatrnejší: „Ľudskejší, ľudskejší, nuž ale odhodlaj sa vkročiť medzi nich! Tu majú veľa voľného času, veľa vôle do zábav, nuž ihneď by ťa piadimužíka, chceli mať na vlastnú zábavu! Napokon v Tatrách pozabudli na smútok. O potravu nemali núdze.O príbytok tiež nebol nadbytok starostí. Spávali po stromoch, alebo sa utúlili, keď pršalo vo dne a čľapčilo v noci, pod strechy tatranských útulkov. Ako tak jednej tmavej noci zaspávali v diere pod zubatým braliskom, čosi šuchotalo okolo nich tak tichúčko, akoby vlastne nič nešuchotalo. Gusto už spal, iba Jankovi akosi neschodilo spanie na oči, nuž sa povaľoval na machnatom ležovisku - a sledoval to šuchotkanie. „Jaj, Gusto, hadisko sem lezie!“ Gustovi nebolo treba trúbiť do ucha, vyskočil ako strela - a boli von z náručia smrti. Ale nezutekali, obišli balvan z opačnej strany, naklonili sa k diere, kde pred chvíľkou spali - a pásli si oči na lesknúcej sa oblude. Zmija! Zastala ako dlhá, zhadená palica. Tmavokávovú kľukatú čiaru mala na chrbte od chvosta po hlavu, ktorú zdvihla do výšky a blýskala očami. V hube sa jej mihal spoza dvoch zubov - dvojitý jazyk.Odbehli a vyliezli na vysoký strom. „Už by sme boli nebohí,“ zašepkal Gusto. „Už by sme boli tam, odkiaľ sa nikto nikdy nevrátil,“ pridával Janko. „Ďakujem ti, Janíčko, zachránil si mi život! - stisol Gusto obidvoma rukami Jankovi lakeť. „Nemáš mi čo ďakovať. Aj seba som zachraňoval, nuž i s tebou sa mi smelšie utekalo ...“ vyhováral sa Janko. „Ale keby si ty neutekal, ja by nebol ani vedel, ako a kedy som umrel,“ mudroval Gusto. Janko sa zasmial do mračnej hoci: „To by si už nepotreboval vedieť, ako a kedy, keby si bol umretý v hadovom bruchu.“ Gusto napokon prisľúbil Jankovi, že aj on sa vynasnaží — zachrániť ho, ak vraj bude niekedy v životnom nebezpečenstve.Štrbské pleso je taká veľká rozloha vody, že by zohla stáť na nej hociktorá dedina. Okolo zelenastej hladiny vedie štrkovitá cestička. Guľka a Jamka sa radi potulovali okolo plesa. Pozorne sledovali z úkrytov, ako sa ľudia člnkujú. „Rád by som sa na člnku povozil,“ zatúžil Gusto. Janko neveril, že by uvládali pohnúť člnkom, napokon poradil, aby sa povozili na doske. A tak teda vyčkali do večera, kým neodišli aj posledné deti, hojdajúce sa v člnkoch na vode. Spoza mračien vyšiel mesiac, až sa Štrbské pleso ligotalo. „Ideme? Ideme!“ dohodli sa naši drobní námorníci, keď natrafili na dosť veľkú dosku na hladine pri brehu. Namiesto vesiel si vzali dlhé triesky. Nasadli smelo, až sa doska vnorila pod vodu, keď ju obaja zavážili na jednom konci. Gusto precupkal na predok. Veslami zaberali, v driekoch sa preháňali, kým donútili dosku do rovného smeru. Ej, noční moreplavci sa chceli nasýtiť plavbárskeho pôžitku za mesačného svitu.Len teraz zvedeli, že na člnku je najpríjemnejšie vozenie. Ani na vlaku, na fúre slamy, ba ani na lietadle voziť sa nie je taký pôžitok. Zamierili plavbu do diaľky, až ta, kde je hĺbka najtemnejšia, kde i zruční člnkári mávajú obavy. Plavili sa krížom krážom, akoby hľadali zakliaty poklad na jazernom dne... Doska pod nimi - to bol člnok najrýchlejší, akoby vystrelený šíp. Janko žiada Gusta: „Vymeňme si miesta. Ty hybaj na zadok, ja prejdem na predok. Ty vesluj po ľavej strane, ja budem po pravej, lebo ma už bolí ruka.“ A práve v tej chvíľočke - rup! Doska v prudkom letku narazila na vyčnievajúcu skalu, lebo Gusto nehľadel pred seba, ale sa obzeral na Janka. Ojoj, skál a skál tu trčí z hĺbky nad hladinu! Náraz bol taký prudký, že ich oboch povalilo. Gusto spadol na dosku a Janko do vody! „Podaj mi veslo,“ prosí jeden. „Prichyť sa vesla,“ prikazuje druhý. Janko, neplavec, čľapotal rukami nohami v chladnej vode; veslo mu odplávalo kamsi za rozčerené vlny, plné kolembajúcich sa hviezd z oblohy. Gusto mal teda starosť o seba, o dosku, o kamaráta! Zachránený Janko, vytiahnutý po vesle, dychčal a ležal mokrý na mokrej doske. „Ďakujem ti,“ boli jeho prvé slová. „Neďakuj, čuš a lež,“ boli Gustove slová. „Ďakuj rybám, že ťa nedostali sa korisť!“ A naozaj, plieskali chvostami o hladinu okolo nich. Tak, tak, naši moreplavci, plesoplavci, mali dávať lepší pozor na výstražné tabuľky na železných tyčkách: Nepribližujte sa na člnkoch k podvodným braliskám!Gusto odniesol bezvládneho Janka pod stromy do lesa. V dolinke našklbal machu, ustlal brlôžtek, zobliekol svoj nenamoknutý kabátik a prikryl ním jojkajúceho stroskotanca. Sám sa tiež vtisol pod chatrný kabátik a zohrieval vlastným dychom Janka. Ráno Gusto odbehol nazbierať lesného ovocia, no Janko nechcel nič a nič vziať do úst. Horúčka ho rozpaľovala. Gusto odbehol ešte raz - vyhľadať a natrhať liečivých bylín. Vecí predsa si dobre pamätal z plagátov: Ľudia, liečte sa liečivými bylinami! Ale bolo už poludnie, slnko pripekalo na rozpáleného Janka, horúčku mal na nevydržanie, no Gusto sa nevracal. Janko vstal, priložil dlane k ústam; kolená sa mu triasli, nuž si kľakol a kričal: „Gustóóo.“ Počul iba štebot vtáčat. „Och, Gustík\", plakal Janko, „zahynul si kdesi v neznámych horách kvôli mne, kvôli mne...\" Janko si ľahol a plakal, dokiaľ nezaspal.Gusto sedel, sedel pri rozpálenom, rozvzdychanom Jankovi, až kým sa neprebudil. „Doniesol som ti, nazbieral som ti...“ a ukazoval mu za pol náručia liečivých bylín. „Túto spapkaj!“ Ale Janko, stroskotanec, v horúčke len plakal: „Nič nechcem, nič nepotrebujem ...“ Gusto šermoval rukami, v dlaniach liečivé bylinky: „Toto musíš, prosím: žuj, žuj, a potom prehltni!“ Janko nechce otvoriť ústa, len kričí v horúčke: „Ty žuj, žuj, ty ma chceš o-trá-viť!“ Gusto mu šepce: „Vy-lie- čiť!“ A sám, aby Janka naviedol, začal žuvať trpkastú bylinu, ktorú našiel rásť nad priepasťou, na veľatisícročnej skale. Žuvali obaja, nuž aj zaspali obaja! Stmievalo sa im v očiach, šumelo im v ušiach. Och, čudné stmievanie, divné šumenie,... Ihličnaté stromy hýbali konármi, akoby za lamovali nad nimi rukami: „Janíčko, Gustinko!“Spali sedem dní a sedem nocí. Zobudili sa - nevedeli sa spoznať. Sme to my, nie sme to my? Nohy mali až kdesi pri kmeni vedľajšieho stromu, kam by kedysi boli museli urobiť vari aj desať krôčkov! Ruky dlhé, hlavy veľké, aj bruchá, prsia široké a - telá načisto nahé! Dívali sa na seba, okolo seba; hýbali nohami, rukami. Smiešne drobné šatôčky ležali vedľa nich! Nohavičky roztrhnuté, kabátiky roztrhnuté a po gaštanových helmách i žaluďových bagančiach - ani pamiatky, akoby sa škrupinky rozmrvili v tráve. „Jano! Gusto!“ Hlasiská mali, akoby hrmelo. Je to vari len živý sen? Vyrástli z tatranskej liečivej rastliny - v skutočných ľudí!Veľmi zatúžili vmiešať sa medzi skutočných ľudí. Nuž ale akože mohli ísť, keď boli úplne nahí? Janko sa od radosti triasol. Gusto sa chvel. „Nepamätáš, Jano, nepamätáš.. .? V záhradách aj na roliach sme vídavali strašiaky!“ „No a ?“ zozvedal Janko. Musia sa vraj čim skôr dostať k strašiakom: vziať si z nich obleky! Veď vrabce v obilí alebo maku sa už dávno strašiakov neboja, nuž nemusia sa ich báť ani oni! Rozbehli sa dolinkou, predrali sa vŕšinou - a zastali na šírom poli ... „HÍa, čosi trčí,“ zvýskol Gusto. Janko zaváhal: „Kde?“ Nuž na strašiakoch v zemiačisku proti diviakom. Na drevených krížoch viseli staré šaty navlečené,, aby divé svine nevyžierali v noci zemiaky. Rozbehli sa, ojoj, mali si z čoho vyberať! Strašiakov bol celý zástup hore roľkou, až po kraj hory. Zabudli na svoju nahotu, preskakovali, poskakovali za oblekmi k strašiakom. Gusto si privlastnil čierne nohavice, kockovaný zelený kabát a slamený klobúk, takmer už bez vrchnáčika. Janko tvrdil o sebe, že je krajšie oblečený, lebo mal čierne súkenné nohavice, biely plátenný kabátik a na hlave - čiernu vypľznutú baranicu. Smial sa Husto Jankovi, smial sa Janko Gustovi, lebo nemali zrkadla, vidieť vlastnými očami – strašiakov.Rukami šermovali, nohami švihali - šťastní, prešťastní rozumkári. Konečne sme, konečne sme obyčajnými ľuďmi! Gusto mal dávnu smelosť, Janko mal dávnu túžbu - vbehnúť medzi spoluobčanov. Nad Tatrami stáli usmiate mračná. Guľka a Jamka v strašiackych oblekoch posedkávali na kopčeku, okvetenom voňavou materinou dúškou. Janko, nebojíš sa? Gusto, tešíš sa? Jastrab krúžil nad nimi, ani si ho veľmi nevšímali. Jašterica, nedávno v ich očiach veľká ako krokodíl, motkala sa im pred bosými nohami v jahodnisku. Jahody? Desať, dvadsať ich natrhali - a predsa ich nemali ani za plnú dlaň, ani plné ústa. Napokon Janko zvrieskol a ukazoval do dolinky: „Hľa, oráč! Pribehli čím bližšie - k človeku. Bol to starec, kráčal za volkami; v ústach vyhasnutá fajka; žilnatými rukami sa pridržal dreveného pluha. Oral, vlastne úhoril úzku štrkovitú roľu. Drevené jarmo vrzgotalo volom, na šijach. Oráčov bič sa im zamotal do chvostov: „Hvô, stojte, hoviadka, poludnie je, patrí sa nám obedovať,“ zanôtil staručký oráč. „Pán boh vám pomáhaj,“ zašepkal Janko. „Pán boh pomaáahaj,“ zakričal Gusto. Oráč si prešmykol fajku v ústach: „Ale, ale, mládenci... Radšej mi vy pomôžte strnisko zorať!“Orali, orali sivými volkami - až ich podvečer zastihol v doline. Gazda pozval pomocníkov do dediny. Nie, nemusia sa báť: brechavého psa nemá vo dvore. A gazdiná? Tá sa im srdečne poteší, veď nemajú vlastných detí v chalupe! Doviezli sa na doštenáku do dediny - Gusto bičom plieskal, Janko voly okrikoval - a vošli do oploteného dvorčeka. Vypriahli voly pred stajňou, zložili pluh a brány pod prístrešok. A zvítali sa s vráskavou, prihrbenou starenou. Mládenci sa jej páčili. Tak, tak, driečni pomocníci, vďačná, vďačná je úcta k starobe! Pri teplej večeri boli Guľka i Janka samá vďačnosť a úctivosť, ak ujček, tak tetuška! Starenka i starček ešte pred polnocou sa zdôverili, že by radi mali chlapíkov u vlastných synov. Starenka ochkala, chalupa by vraj ožila , starec achkal, nahováral ich za dedičov gazdovstva. Janko Janka i Gusto Guľka veľmi túžili - spať po prvý raz v posteli, pod veľkými perinami. „Ráno vás poviete, tetuška, ujinko, či ostaneme natrvalo u vás.“Podtatranské ráno... Zlaté slnko sa ligotalo v striebornej rose ... Hej, pod Kriváňom, tam je krásny svet ... Starena i starec pri raňajkách uprosovali cez slzy a úsmevy šuhajov: „Ostaneš, Janíčko, pristaneš, Gustičko?“ V izbičke na prípecku sedel kocúr, akoby počúval, čo sa ľudia s ľuďmi rozprávajú. Janko mu hladkal predné labky a vyhováral sa tetuške: „Nikdy sme neboli roľníkmi, nuž ani nevieme gazdovať ...“ Gusto vdychoval dym z ujčekovej fajky, pritom krajkal nožom do chleba, do slaniny: „Neostaneme. Voly máte veľmi staré. Voly nikdy nebudú mat v stajni teliatka, z ktorých by narástli býky ...“ Roľu v dolinke máte veľmi štrkovitú. Starenka si hladkala úsmev na vráskavej tvári: „Gusto, Janko, boli by ste nám potechou v našej starobe. Starec čmudil okolo seba z fajky: „Milovali by sme vás až do smrti ako svojich, vlastných synov.Jano sa díval spoza stola okolo seba. Hľa, zdedili by strechu nad hlavami, aj izbu a pec, hodiny na stene, soľničku nad sporákom, periny v posteliach ... Gusto sa díval z chalupy oblokom. Pohľad sa mu prilepil k trojnohému stojančeku na čistinke pred hôrkou. Biele plátno bolo na ňom napnuté. Stál pred ním pozorlivý človek so štetcom v ruke. Maľoval obraz Tatier ... Gusto rozkázal Jankovi: „Poďme... Z plagáta sme utiekli, vráťme sa k obrazu! Janko bozkal ruku starene i starcovi. Rozlúčili sa s roľníkmi a odišli k tomu maliarovi. Spočiatku sa rozprával s nimi len tak spoza pleca, no keď vyrozumel, kto sú, čo sú - nadchol ich pre ich budúcnosť. Do mesta ich pozval, do škôl ... Možno sa, jeden z nich vyučí za tlačiara plagátov, alebo za kresliča plagátov, a druhý za sadzača, alebo za maliara obrazov! Učiť, učiť sa musia, keď majú hlavy - a chcú mať v nich rozumy! A vy chlapci a dievčatá, vyzraďte svojimi rodičom, že knižka o ďalšom živote figúrok Gusta a Janka je vymyslená, vykreslená - a uložená pod jednou z mnohých skál na dne Štrbského plesa. Treba ju len vyhľadať a dočítať. Ľahká, preľahká vec, deti, keď viete aj čítať aj kresliť. Gusto Guľka s Janko Janka na vás veľmi nedočkavo čakajú.׋›Guľka a JamkaVýrobcaDBratislavaRok1964Dĺžka29 okienokAutor kresiebPlocháňová BoženaAutor textuGabaj FerdinandOznačenieB0611Ďalšie diafilmy výrobcuIvanko cestuje do BratislavyČarovný gombíkChorý medvedíkČo sa stalo jednej noci
