O Červenej Čiapočke Bolo raz jedno dobré a roztomilé dievčatko. Kde kto ju mal rád, ale mamička a babička ju mali najradšej. Babička jej uplietla červenú čiapočku, a podľa tejto čiapočky ju volali Červená Čiapočka. Babička bývala na samote, v chalúpke za lesom. Nechcela sa sťahovať do dediny, v chalúpke za lesom si zvykla a čo by si bez nej počali zajačiky, srnky, a vtáčiky! Vždy pre ne mala niečo dobré pod zub alebo do zobáčika.Raz v lete mamička napiekla koláče, odliala do fľaše malinovej šťavy a povedala Čiapočke: „Babička u nás už mesiac nebola. Dones jej to a odkáž jej, nech sa k nám skoro príde pozrieť!“ Čiapočka vzala košíček s koláčmi a malinovou šťavou a šla. Mamička za ňou ešte volala: „Čiapočka, nenaháňaj cestou motýle, nemoč si nožičky v potoku! Choď rovno, nech nezablúdiš!“Čiapočka kývala hlavou, že počuje, až jej copíky poskakovali na chrbte. Dostala sa za dedinu, prebehla jednu medzu, prebehla druhú medzu, a ľuďom na poliach a škovránkom nad poľom už bola z dosluchu. Došla k potôčik. Bol sparný deň, Čiapočka neodolala, položila košíček s koláčikmi do trávy a vyzula sa. Bosými nohami sa čvachtala vo vode, voda ju príjemne chladila a slniečko uspávalo.+14V tom sa pred ňou na druhej strane potoka rozhrnulo krovie a z krovia vyšiel vlk. „Dobrý deň, Čiapočka. Kamže, kam?“ opýtal sa. Chcel hovoriť dobráckym hlasom, aby Čiapočku nenaľakal, ale nevedel to, v hube mu to škrípalo, ako by sa o seba treli hrdzavé klince.Čiapočka nikdy predtým vlka nevidela. Myslela si, že je to veľký pes. Zakývala na neho rúčkami a povedala: „Dobrý deň, psíček. Nesiem babičke koláče, už mesiac u nás nebola. Chceš ochutnať?“ Siahla do košíčka a hodila vlkovi koláč. Vlk pričuchol ku koláču a uškľabil sa. „Mäso nemáš?“ pýtal sa. „Nemám,“ odvetila Čiapočka. „Nevadí,“ povedal vlk, „koláč si nechám na večeru.“ Koláč mu nevoňal, najradšej by sa pustil do Čiapočky. Ale neďaleko odtiaľ praskali vetvy a zneli hlasy drevorubačov, a bál sa vlk Čiapočke ublížiť. „Kdeže býva babička?“ opýtal sa. „Ako to, že nevieš?“ divila sa Čiapočka. „V chalúpke za lesom. Ide sa kúsok dole pozdĺž potoka, potom cestičkou naľavo a za chvíľu si tam.“„Vieš, čo, Čiapočka,“ vravel vlk, „budeme sa pretekať. Ty choď dolu pozdĺž potôčika a ja pôjdem proti vode. Schválne, kto tam bude skôr.“ „To vieš, že ja, psíček,“ usmiala sa Čiapočka, „ak pôjdeš proti vode, nikdy sa k babičke nedostaneš.“ Hneď vstala, obula sa, vzala z trávy košíček a bežala dole s potôčikom. Vlk šiel kúsok opačnou stranou proti vode. Keď už ho Čiapočka nemohla vidieť, skočil do húštiny a hnal sa krovím rovno na kraj lesa.Hop, hop a hop – a už bol pri dverách babičkinej chalúpky. Zaklopal na dvere. „Ktože to klope?“ ozval sa zvnútra babičkin hlas. „To som ja, vaša Čiapočka.“ Zavolal ticho vlk. „Ty si nejaká zadýchaná, Čiapočka,“ ozvalo sa z izbičky, „máš chrapľavý hlások.“Babička sa už nemohla vnučky dočkať a otvorila dvere. Zbadala vlka, vykríkla od strachu a chcela vlkovi zabuchnúť dvere pred nosom. Ale bola slabá, vlk ju odstrčil, vrhol sa na ňu a zhltol ju.Potom si dal na hlavu babičkin čepiec, nasadil si na nos okuliare a ľahol si do postele. Vzal si babičkin obľúbený kalendár a robil sa, že číta. Čiapočka bola dosiaľ v lese. Neponáhľala sa, len sa hrala. Ani ju nenapadlo, žeby ju vlk mohol predbehnúť. Tu si odtrhla malinu, kúsok ďalej sa s lienkou zahrala na nebíčko a peklíčko, tamto sa zasa rozbehla za motýľom.Konečne prišla k chalúpke za lesom. Zaťukala na dvere – ťuky, ťuky, ťuk. – Zvnútra sa ozvalo: „Ktože to klope?“ Hlas bol hrubý, ako cudzí. „Čiapočka sa trochu zarazila. „To som ja babička, vaša Čiapočka,“ zvolala. „Poď ďalej k babičke, je odomknuté.“ Čiapočka otvorila dvere a vošla do izbičky. „Už som si babička myslela, že to nie ste vy.“, vravela, keď zbadala babičkin čepiec. „Máte akýsi čudný hlas.“ „Nediv sa, dievčinka, spotila som sa a napila studenej vody, trochu som prechladená.“Čiapočka odovzdala pozdrav od mamičky a na stôl položila košíček s koláčmi a malinovou šťavou. Potom šla babičke dať pusinku. „Babička, vy máte ale veľké oči.!“ „To aby som ťa lepšie videla.“ „Babička, vy máte ale veľké uši.!“ „To aby som ťa lepšie počula.“ „Babička, vy máte veľké zuby!“ „To aby som ťa mohla zjesť!“A ako to vlk povedal, vyskočil a Čiapočku zhltol. Tie dve sústa, babička a Čiapočka, ho však náramne ťažili. Zvalil sa na zem a zaspal.Šiel okolo chalúpky poľovník, babičkin dobrý známy. Začul z izbičky divné zvuky, akoby sa tam drevo pílili. Nakukne okienkom a vidí, jak na zemi leží vlk s nafúknutým bruchom a chrápe.Poľovník nemeškal, vbehol dovnútra a rozpáral vlkovi brucho. Z brucha vyskočila Čiapočka, za ňou babička, obe živé a zdravé. Vlk spal ďalej ako zabitý.Poľovník si požiadal od babičky košík a priniesol v ňom skaly. Skaly nasypali vlkovi do brucha a brucho zašili. Potom sa schovali za pec a čakali, čo sa bude diať.Vlk sa za chvíľku zobudil a zaskuvíňal: „To mám smäd!“ Skaly ho ťažili. Sotva sa dovliekol k studni. Nahol sa nad ňu a skaly ho stiahli dolu. Žblnk – a vlk sa utopil.Babička uvarila kávu a pohostila poľovníka. Koláče mu chutnali, veľmi si ich pochvaľoval. Najedli sa a poľovník odprevadil Čiapočku domov k jej mamičke.Koniec.׋›O Červenej ČiapočkeVýrobcaDPrahaRok1975Dĺžka16 okienokAutor kresiebPlicková EditaAutor predlohyHrubinOznačenieB0176KúpiťĎalšie diafilmy výrobcuVták Ohnivák a líška RyškaZvedavá veveričkaBudulínekKresadlo
