O Smoličkovi Smoliček bolo malé pacholiatko a bolo u jedného jeleňa, ktorý mal zlaté parohy. Keď jeleň odchádzal na pašu, vždy prikazoval Smoličkovi, aby zavrel a nikoho nepúšťal. Smoliček mal vždy zavreno; dlho nikto neprichádzal.Až jednoho dňa ktosi zaklepal na dvere. „Kto je ?“ opýtal sa Smoliček Zvonku sa ozvali ľúbezné hlásky: „Smoliček, pacholiatko, otvor nám svoju izbičku, len dva prstíky tam strčíme, len čo sa ohrejeme, hneď zase pôjdeme.“Smoliček otvoriť nechcel. Hlásky zvonku ešte ľubeznejšie prosili a Smoliček by ím bol rád otvoril, ale neurobil to, bál sa jeleňa.+20Keď prišiel jeleň domov, Smoliček mu o všetkom povedal. „To boli jaskyňky,“ povedal jeleň. „Dobre že si ím neotvoril; boli by ťa odniesli.“Druhý deň išiel jeleň zase na pašu a Smoliček zavrel.Zanedlho sa predo dvermi znovu ozvali ľúbezné hlásky a zase prosili Smolička, aby ím otvoril. Smoliček - že neotvori, ačkoľvek by sa bol rád podíval na jaskyňky. Jaskyňky sa predo dvermi začali triast zimou, plakali a Smoličkovi mu ich bolo ľúto; maličko ím pootvoril.Jaskyňky mu ďakovali, a hneď strčili medzi dvere dva bielunké prstíky, potom celú ruku -- a boli v izbičke; chytili Smolička a utekali s ním preč.Smoliček sa pustil do volania: „Za dolami, za horami, moje zlaté parohy, kde sa pasú! Smolička, pacholiatka jaskyňky nesú!“Jeleň sa pásol nedaleko a Smolička počul; pribehnul a jaskyňkám ho vzal.Doma dostal Smoliček na pamätnú, aby podruhé nikomu neotváral. Smoliček si umienil, že neotvorí, i keby jaskyňky prosili ešte ľúbeznejšie.Niekoľko dni neprišiel nikto - až jedného dňa sa zase ozvali predo dvermi hlásky, ale Smoliček ako by ich nepočul.Jaskyňky moc prosili, triasli sa zimou a sľubovali: „My ťa neodnesieme, a keby, nemáš sa čoho báť, u nás by si sa mal lepšie ako tu, jedol by si samé dobroty a my by .sme si s tebou stále hráli.“Smoliček jaskyňkám uveril a pootvoril; jaskyňky sa v tú chvíľu našli v izbičke, Smolička chytili a utekali s ním preč a ešte mu hrozili, že ho zabijú.Smoliček zase volal: „Za dolami, za horami, moje zlaté parohy, kde sa pasú! Smolička, pacholiatka jaskyňky nesú!“Tentoraz ale volal nadarmo, jeleň sa pásol ďaleko, volanie nepočul, a jaskyňky si Smolička doniesli až domov.Zavreli ho a žiadna si s ním nehrala. Mal sa dobre, to je pravda, jaskyňky ho krmili samými lahôdkami, ale len preto, aby stučniel; potom si ho chceli zabiť.Keď už bol u nich mnoho dni a mnoho dobrôt zjedol, prišli jaskyňky, aby ím ukázal maliček. Smoliček ukázal a jaskyňky mu urobili do malička rez; skúšali či Smoliček už dosť stučniel.Zdal sa ím dosť tučný, vzali ho, zobliekli, položili do korýtka a niesli do pece.V hroznej úzkosti Smoliček jaskyňky prosil, aby sa sľutovali - ale oni nič.Smoliček sa pustil do plaču a volania: „Za dolami, za horami, moje zlaté parohy, kde sa pasú! Smolička, pacholiatka jaskyňky preč nesú!“Tu sa ozvú rýchlé skoky, jeleň zlatoparohatý pribehne -- Smolička pacholiatka naberie na parohy a uháňa s ním domov.Doma ale dostal Smoliček čo preto; plakal a sľúbil, že už vždycky bude poslúchať a že už nikdy jaskyňkám neotvorí. A tiež neotvoril.׋›O SmoličkoviVýrobcaMustrednaRok1960Dĺžka24 okienokAutor kresiebJadrníčková KvětaAutor textuLukášová RůženaAutor predlohyNemcovaOznačenieB0174Ďalšie diafilmy výrobcuO zlej kozeO dvanásti mesiačikochLesná pannaChrobáčikovia II.
