Pravý indiánNa brehu Strieborného jazera, v malej indiánskej dedinke Sewaru, žili otcovia a mamy, starenky a starci a kopa veselých deti. Naháňali sa a šantili, v jazere sa potápali, po lúkach sa váľali.Keď prikryl všetko dookola biely sneh, lyžovali sa dolu briežkom, po ľade sa kĺzali. A len čo zasvietilo jarné slnko, už bola zasa kopa deti na lúke za dedinou.+21Iba jeden indiánsky chlapec nebol medzi nimi. Sedel pred stanom, žmurkal do slniečka a hladkal svoju priateľku mačičku. Tá ticho priadla, tiež žmúrila očká a obom bolo dobre. Raz sa pri chlapcovi zastavil náčelník, múdry Jakanaw. - A čože ty, Mačiarik? - spýtal sa chlapca. - Prečo nebeháš po lúke, ako ostatní mládenci? - Nechce sa mi. - Odvetil malý Indiánik. - Mne je takto dobre. - Hm... dobre... Možno raz oľutuješ... - povedal náčelník a odišiel. Mačiarik by sa ho bol rád spýtal, ako to myslí, no Indiáni sú už raz takí. Veľa toho nenavravia.A tak Mačiarik ďalej sedel pred stanom, jedol, čo mu mama priniesla a zaspával pri mačacom pradení. Odrazu ho prebralo bubnovanie. Mačiarik horko-ťažko vstal a išiel sa pozrieť, čo sa robí.V strede dediny stál Náčelník a hovoril: - čujte, všetci Indiáni od Strieborného jazera! Slnko sa vrátilo na teplú oblohu. Je jar. Prišiel čas, aby sme vyskúšali svoje deti, či z nich budú praví Indiáni! - Aké tam skúšanie - zahundral Mačiarik. - Indiánom som sa narodil, tak teda som Indián. - A náčelník pokračoval. Usporiadame preteky. Kto dobehne do cieľa, na druhom konci jazera, kým nezapadne slnko, toho prijmeme medzi mužov. Komu sa to nepodarí, zaslúži si posmech. - Potom sa náčelník pozrel na Mačiarika a pokračoval, ako by hovoril iba jemu. - Verím, že ste schopní mládenci. Veď ste dlhý čas trénovali.Mačiarik nezniesol pohľad náčelníka Jakanaw. Radšej sa vytratil a vrátil sa pred svoj stan. Tam stál a ticho rozmýšľal. - Trápi ťa niečo? - Ozvala sa mačička, ktorá sa vedela so svojim priateľom rozprávať indiánskou rečou. - Vraj trénovať... - Zahundral Mačiarik. - Veď by som aj trénoval, keby som vedel, čo to je. - To znamená cvičiť, behať, skákať... Ale pravidelne. Každý deň. - Vysvetlila mu mačička. - Čo? Každý deň? - čudoval sa Indiánik. - To je priveľa. - Ak chceš, aby ťa prijali medzi pravých Indiánov, neostáva ti nič iné. - Odvetila mačička a vzdychla si. - Aj tak je už neskoro. Stále iba sedíme, jedlom sa napchávame a zasa sedíme... Zatiaľ čo iné deti...Nemusela ďalej ani vysvětlovať. Stačilo sa pozrieť na lúku, na šantiacich mládencov. Mačiarik vstal, pretiahol sa a povedal: - Dobre teda. Poďme.- Trénovať? - Spýtala sa mačička. A keď Indiánik kývol hlavou, veselo sa rozbehla. - Chytaj ma! Chytaj Mačiarik! A tak sa prebehli cez dedinu aj cez lúku, cez borovicový les a stále vyššie, ku skalám. - Už... už nevládzem! - Zabedákal Mačiarik a ledva vedel dych polapiť.- Tak sa zastav a zacvič si! - Zvolala mačička z vysokej skaly. Sama mu miaukala do rytmu a Mačiarik cvičil. A potom zasa beh a zasa cvičenie.- Nehrám sa! - Vykríkol nahnevane Indiánik a sadol si na skalku. - Všetko ma už bolí! - Bol unavený a bodaj by aj nie, keď mu ruky aj nohy zleniveli, bruško sa zaguľatilo od ustavičného sedenia. – Poďme Mačiarik! Poďme! - Súrila ho mačička.- Nebuď lenivý!- Ani ma nenapadne.- Odvetil Mačiarik.- Teraz si ľahnem a hotovo!- A to veru urobiť nemal. Ako sa vystrel na skale, prevážil sa... mačička nestačila ani skríknuť, keď malý Indiánik prekoprcol cez skalu a spadol dole, do hlbokej priepasti.Mačička si od. strachu zakryla očká a otvorila ich až vtedy, keď sa z hĺbky ozvalo: - Aúúú! To boli! - Sláva! Žije! - Zavolala veselo mačička a pribehla na kraj priepasti. - Čo za sláva? Aká sláva? - Hneval sa Mačiarik. - Veď som sa poudieral. - To nič. Len keď sa horšie nestalo. Vylez von! - Povedala mačička. A vtom sa ozvalo ďalšie bubnovanie. To náčelník zvolával mládencov na závody. - No tak vylez nepočuješ!? - Povedala mačička. - Začnú sa závody! MUSÍŠ tam byť. Mačiarik prestal jojkať, pozrel na skaly okolo seba a skúšal vyliezať. Lenže to nešlo. Spadol prihlboko a síl mal primálo.Keď to priateľka mačička videla, odbehla bez slova. - Mačička počkaj! Ostaň! - Volal Mačiarik a bolo mu do plaču. Z diaľky sa ozýval veselý pokrik, preteky boli v plnom prúde a on ostal v hlbokej priepasti. Až teraz Mačiarik pochopil, že čo mu vravel múdry Jakanaw. Veru ľutoval, že nemá viacej síl. Ľutoval, že sa celé dni vyvaľoval pred stanom.Zatiaľ mačička pribehla do dediny a obtierala sa o nohy Indiánov. Nemohla ich prosiť o pomoc, pretože rozprávať sa vedela iba s Mačiarikom. A tak iba skákala a žalostne miaukala.Závody sa skončili. Slnko sa už skláňalo nad jazerom a všetkých mládencov prijali za pravých Indiánov. - Čo tá mačka chce? - Spytovali sa Indiáni. - Keby sme jej len rozumeli.Až vtedy si všimol mačku aj Náčelník Jakanaw. - Zle je. Povedal. Niečo sa stalo s Mačiarikom.Mačička od radosti, že ju pochopil podskočila a už aj bežala ku skalám. Jakanaw za ňou a za náčelníkom celá dedina.Zatiaľ sa Mačiarik v priepasti prebral. Videl, že sa stmieva a začal liezť. Lenže márne sa snažil, márne sa driapal. Nemal dosť síl, nebol dosť šikovný, aby sa vedel sám vyslobodiť. A tak si sadol na dno priepasti a zasa nariekal.Odrazu počul v diaľke krik. Pozrel sa hore a hneď mu odľahlo. Nad skalami sa objavila hlava náčelníka Jakanaw a za ňou hlávky malých Indiánov. - Tu som! Tu! - Zakričal Mačiarik. Hneď niekoľko Indiánov šikovne zliezlo dole a pomohlo Mačiarikovi. Ten horko ťažko vyliezol a už stál na skale, pred múdrym náčelníkom.- No, Mačiarik? - Spýtal sa Jakanaw. - Spomínaš si, čo som ti povedal? - Áno... - Priznal zahanbený malý Indiánik. - Doplatil som na svoju lenivosť. - Sláva! - Ozvalo sa odrazu. - Sláva, náš Mačiarik zmúdrel! - To volali Indiáni, tešili sa, že to všetko tak dobre dopadlo. Iba Mačiarik bol trocha smutný. Pozeral sa na krásne čelenky Indiánov a bolo mu ľúto, že jemu taká nepatrí. Starý náčelník akoby tušil, na čo Mačiarik mysli, povedal: - Nič to Mačiarik. Túto jar sme prijali všetkých chlapcov medzi Indiánov. Až na teba... Ale ak budeš poriadne, pravidelne cvičiť, trénovať, o rok, sa aj ty dočkáš.- Budem! Budem trénovať! - Zavolal Mačiarik a aby ukázal, že to mysli naozaj vážne, hneď sa aj do toho pustil. - Miaú... ani mne nezaškodí .. - Povedala mačička a tiež sa pustila do cvičenia.׋›Pravý indiánVýrobcaDBratislavaRok1974Dĺžka21 okienokAutor kresiebMrózek DrahomírAutor textuStoličný PeterOznačenieB0591Ďalšie diafilmy výrobcuTréninky Edka BaletkaJeseňNedobrovoľný kúpeľMladý bicyklista, Čo musí vedieť bicyklista
