Robinson Crusoe II.diel S PRIATEĽMI A NEPRIATEĽMIDlhé roky samoty ma ubíjali. Neprestajne som túžil po ľuďoch. Žiadalo sa mi počuť ľudský hlas, chcel som sa pozhovárať so živým človekom. Jedného dňa som sa vybral peši na obchôdzku ostrova. Po dlhom blúdení našiel som to, čo som najmenej čakal. Ľudskú stopu! Bola len jedna, jediná. Od úžasu som úplne zmeravel. Odkiaľ a ako mohla prísť na môj ostrov živá ľudská bytosť? Stopu som mal neustále na mysli.Čas plynul nezadržateľne ďalej. Od nájdenia stopy prešli dni, týždne, mesiace. Nepokoj, ktorý ma celkom ovládol odo dňa, keď som na vlastné oči sa presvedčil, že na mojom ostrove bola ľudská bytosť, ma pomaly opúšťal. Môj pokoj však netrval dlho. Na ostrove som našiel ďalšie dôkazy o občasnom pobyte ľudských bytostí. Omráčili ma ešte viac ako odtlačok bosej ľudskej nohy na pobreží. Našiel som ľudské kosti. Bola ich celá hromada. Našiel som aj pozostatky ohňa. Ľudia, ktorých kosti som našiel, nezomreli prirodzenou smrťou. Zabili ich iní ľudia, upiekli ich a zjedli.+20Po čase som na vlastné oči videl tých, ktorí na člnoch prichádzali k môjmu ostrovu a robili tu svoje krvavé hostiny. Boli to domorodci, ľudožrúti. Môj život sa stále viac a viac napĺňal obavami a strachom.Zanedlho ma rozrušila ďalšia nečakaná udalosť. Jednej desnej, búrlivej noci začul som výstrely z diel. Vybehol som na nábrežie a uvidel som v diaľke siluetu lode. Bola v nebezpečenstve a výstrelmi sa dožadovala pomoci. Rozložil som napochytre oheň a horiacimi polenami som ukazoval bezpečné miesto na zakotvenia tým, čo boli na lodi.Loď, čo blúdila okolo môjho ostrova, sa nezachránila. Po utíšení búrky som uvidel jej vrak. Na lodi som nenašiel nijakú ľudskú bytosť. Po čase more vyhodilo na breh chlapca. Patril určite k loďnej posádke. Až do posledného roku na ostrove som nevedel, či sa niekto z tej lodi zachránil, či všetci, ktorí na nej plávali, sa utopili. Na lodi som našiel všelijaké zásoby, ktoré som si poodvážal na svojom čIne.Asi o poldruha roka som uvidel, že k tej časti ostrova, ktorú som obýval, priplávali člny. Vzal som napochytro ďalekohľad a uvidel som divochov, ktorí povyskakovali z člnov. Privliekli so sebou aj dvoch úbožiakov a pripravovali sa, že ich zabijú.Jedného zrazili kyjakom a kým ho rozrezávali, druhý úbožiak, využijúc to, že ho nestriehli, dal sa na útek. Bežal rovno k môjmu úkrytu, odkiaľ som to strašné divadlo pozoroval. No keď ľudožrúti zbadali, že jedna z obetí sa chce zachrániť útekom, pustili sa za ňou. Utečenec bol však lepši bežec ako jeho prenasledovatelia. Keď dobehol k zátoke, ktorú ihneď preplával, ostatní divosi sa vzdali prenasledovania a naháňali ho už len dvaja ľudožrúti. Utečenec bol už neďaleko mojej skrýše. Pripravil som sa preto na boj. Prvého prenasledovateľa som zrazil pažbou pušky a druhého, ktorý chcel do mňa vystreliť šíp, som zrazil guľkou. Keď divoch, ktorého som zachránil, začul výstrel, po ktorom sa jeho prenasledovateľ zvalil mŕtvy na zem, bol od strachu celkom bez seba. No keď som ho presvedčili že tú strašnú zbraň nechcem použiť proti nemu, osmelil sa, podišiel ku mne, kľakol si a prisahal mi vernosť. Pomenoval som ho Piatkom, lebo podľa môjho kalendára v piatok som ho zachránil.Piatok bol však taký istý ľudožrút, ako tí, to ho chceli zabiť a zjesť. Hovoril mi, že celý jeho kmeň a on sám jedával ľudské mäso a nepokladal to za nejaký zlý čin. Poúčal som ho o tom, že jedenie ľudského mäsa je škaredý a zlý zvyk. Jedením mäsa zvierat a vtákov som ho od ľudožrútstva úplne odučil.S Piatkom sa mi žilo na ostrove veselšie. Bol mojím verným druhom a priateľom. Bol usilovný a chápavý a čoskoro si osvojil všetky práce. Pušky sa však bál veľmi dlho. Spolu s Piatkom som zhotovil veľký čln, na ktorom sme sa chystali na dlhšiu cestu po mori.Naša dobrodružná cesta sa však neuskutočnila. Nečakané udalosti ju odsunuli do úzadia. K ostrovu priplávali člny, boli na nich ľudožrúti. Vedeli sme, že prišli preto, aby tu usporiadali krvavú hostinu. Boli sme dvaja. Pripravili sme sa na boj. Chceli sme im znemožniť strašné hody.Boli sme ozbrojení puškami, ktoré nám pomohli zvíťaziť. Niekoľko divochov sme zabili v boji. Ostatní keď videli, ako naše strašné zbrane skosili ich druhov, posadali do člnov a uháňali od ostrova, čo im sily stačili. Ich obete sme zachránili. Piatok na svoje veľké prekvapenie našiel v člne, ktorý ľudožrúti nechali, svojho otca. Bol jednou z obetí. Kmeň, do ktorého patril Piatkov otec, porazil v boji iný kmeň. Piatkov otec bol zajatec a ako taký mal byť zabitý a ľudožrúti ho mali zjesť. Piatok bol veľmi rád, že sme zachránili život jeho otca. Druhou obeťou bol akýsi Španiel. Hovoril, že prežil stroskotanie lode, ktorá sa plavila z Rio de la Piata do Havany. Jeho šestnásti krajania, ktorí sa zachránili s ním, žijú na jednom z ľudožrútskych ostrovov. O krátky čas, keď sa obidvaja zachránení zotavili a keď som začal Španielovi úplne dôverovať, poslal som Španiela s Piatkovým otcom na člne, ktorí sme urobili s Piatkom, na ľudožrútsky ostrov a požiadal som ich, aby odtiaľ doviezli všetkých Španielových druhov.Jedného dňa ma prekvapil Piatok ďalšou nečakanou zvesťou. Oznámil mi, že k ostrovu sa blíži veľká loď. Vzal som ďalekohľad a uvidel som, že od lode sa odpútal čln a že mieri k brehu.Na člne prišli na ostrov vzbúrenci, ktorí sa zmocnili vlády nad loďou. Priviezli so sebou kapitána a jeho najvernejších a chceli sa ich zbaviť. Svoj zlý úmysel nemohli uskutočniť, lebo sa nám tých, nad ktorými vyniesli ortieľ, podarilo oslobodiť. S našou pomocou potom kapitán a jeho verní druhovia premohli tých vzbúrencov, ktorí prišli na ostrov...... aj tých, čo ostali na lodi.Za vzburu na lodi boli vždy prísne tresty. Kapitán mohol potrestať všetkých vzbúrencov, ale neurobil to. Potrestal len ich vodcu. Rozhodli sme sa, že ich ponecháme na ostrove. Kapitán mi z vďačnosti ponúkol celú loď. Chcel mi ju darovať. Jeho dar som, pochopiteľne, odmietol. Bol som rád, že sa po dlhých rokoch môžem vrátiť domov do Anglicka.Ostrov som opustil 19. decembra 1686.Čas šiel neustále dopredu nielen na mojom ostrove, ale aj doma v Anglicku. Moje dve sestry, ktoré ma doma privítali, zostarli tak ako ja. Môji rodičia už neboli nažive. Sestry zo začiatku pozerali na mňa ako na prízrak, lebo celá rodina ma už dávno pokladala za mŕtveho.Aj keď roky mojej mladosti, v ktorých ma držala túžba po vzdialených krajoch, už dávno pominuli, nemohol som vydržať stály život na suchu, život bez vzrušenia, bez dobrodružstiev. Moja prvá cesta ma viedla do Lisabonu, kde som sa chcel prezvedieť, čo sa stalo s mojou brazílskou plantážou. Stretol som sa tam s kapitánom, ktorý ma vzal na loď, keď som pred rokmi ušiel z maurského otroctva. Dozvedel som sa od neho, že moji poručníci, ktorým som zveril plantáž, dobre hospodárili. Asi sedem mesiacov som čakal na správu z Brazílie. Synovia mojich poručníkov, ktorí medzičasom pomreli, mi poslali listiny, z ktorých som sa dozvedel, že plantáž dobre prosperovala a že som zámožným človekom.V Lisabone som sa zdržal dosť dlhý čas. Odtiaľ som chcel ísť domov do Anglicka a z Anglicka do Brazílie. Rozhodol som sa pre cestu na koňoch. Šiel so mnou aj Piatok, ktorý ma stále doprevádzal, a okrem nás aj skupina iných ľudí, ktorí sa rozhodli pre túto cestu. Celá skupina si mňa, ako najstaršieho, vyvolila za akéhosi kapitána. V Pyrenejách, cez ktoré sme prechádzali do Francúzska, bolo veľa snehu. Bola zima, na ktorú Piatok nebol zvyknutý. Dosť ťažko ju znášal. Okrem toho nás na ceste niekoľkokrát prepadli vlci. Boj s nimi bol ťažký a vyčerpávajúci.V Anglicku som sa opäť na nejaký čas usadil. Oženil som sa a mal som tri deti, dvoch synov a jednu dcéru. Po ženinej smrti som sa vybral opäť do sveta. Križoval som oceány a navštívil som aj ostrov, na ktorom som prežil väčšiu časť svojho života. Španieli, ktorých Piatkov otec a nami zachránený Španiel mali doviesť pred mojím odchodom z ostrova, ešte žili na ostrove. Žalovali sa, že vzbúrenci boli z času na čas neznesiteľní, avšak odvtedy, čo začali s nimi zaobchádzať tvrdšie, že sa už polepšili.Na ostrove som sa zdržal asi dvadsať dni. Odišiel som potom do Brazílie a odtiaľ som poslal obyvateľom ostrova niekoľko kráv, oviec a ošípaných. Na ostrov odišli aj ďalší osadníci. Ani v svojich starších rokoch som nevydržal dlho na jednom mieste. Križoval som ustavične oceány, navštívil som opäť svoj ostrov a prežil som veľa ďalších dobrodružstiev, ktoré vám vyrozprávam inokedy.Koniec.׋›Robinson Crusoe II.dielVýrobcaDBratislavaRok1960Dĺžka21 okienokAutor kresiebKovalík TiborAutor textuBaník PavolOznačenieB0065KúpiťĎalšie diafilmy výrobcuChorý medvedíkO koze, čo priveľa bľabotalaRozprávka o vtákovi OhnivákoviO troch grošoch
