Soľ nad zlatoV jednej zemi za siedmimi horami a za siedmimi riekami žil starý kráľ, ktorý mal tri dcéry - princezné. Najstaršia princezná sa volala Zlata, bola krásna, ale panovačná a pyšná. Prostredná princezná Perla bola márnivá a samoľúba - len najmladšia princezná Maruška bola nielen krásna, ale aj dobrá, prívetivá a ku každému láskavá.Dlhé roky kráľ spokojne panoval so svojimi krásnymi dcérami, ale bol už starý a unavený, a tak jedného dňa dal vyhlásiť, že bude treba, aby si odpočinul a odovzdal kráľovstvo jednej z princezien. Ktorej, nepovedal.+16Druhého dňa sa prechádzali všetky tri princezné v kráľovskej záhrade. Zlata aj Perla sa hádali o to, ktorá z nich by bola lepšou kráľovnou, len Maruška nemala tieto starosti a netúžila po kráľovskom tróne - radovala sa z krásneho letného dňa, zo slniečka a z kvetín.Kde sa vzal, tu sa vzal, stál v kráľovskej záhrade starý, chudobne oblečený dedko a prosil princezné o trochu jedla. Princezná Zlata pyšne vykázala starčeka z kráľovskej záhrady. Princezná Perla od neho utekala, aby sa nezašpinila. Len Maruška láskavo vzala starčeka za ruku a viedla ho do zámockej kuchyne.Keď sa starček najedol a odpočinul si, povedal Maruške: „Ty princezná, ktorá máš také dobré srdce, vezmi si odo mňa darček!“ - a podal Maruške tanistru, plnú bielej soli. „Vezmi si tento dar zeme - a nech soľ z tanistry nikdy neubúda. Je to dar vzácnejší než zlato a drahé kamene.“ Potom starček zmizol.Ráno zavolal k sebe kráľ svoje tri dcéry a povedal im: „Rozhodol som sa, že kráľovstvo odovzdám tej z vás, ktorá ma má najradšej.“ „To som ja“ zvolala Zlata, „kráľu-otecko, mám ťa radšej než zlato!“ „Ja by som bola lepšia kráľovná,“ lichotila sa krásna Perla, „mám ťa radšej ako drahé kamene a všetky svoje šperky!“ Len Maruška mlčela.„No, a čo ty, dcéruška, ty nechceš byť kráľovnou?“ pýtal sa kráľ svojej najmladšej. „Nechcem, otecko, netúžim po tom, ale mám ťa radšej ako soľ“ „Čože,“ volali obe staršie princezné, „chceš sa otcovi – kráľovi posmievať? Soľ, taká obyčajná vec, ktorú má každý chudák!“ Odíď, odíď z nášho zámku a už sa nevracaj!“ Kráľ si netrúfal zaraziť hnev oboch princezien a dovolil, aby Marušku vyhnali.Úbohá Maruška šla a šla, ďalej a ďalej od zámku, mestami aj dedinami. Ľudia ju ľutovali, ale nikto jej neposkytol útulok, pretože sa báli hnevu kráľa a princezien. Maruška niesla so sebou len tanistru so soľou. Konečne prišla do tmavého lesa.Nebála sa, bola rada, že si môže konečne odpočinúť - bola to predsalen princezná a nebola na dlhú chôdzu zvyknutá. Ľahla si na mach a pokojne zaspala. Ráno, keď ju slnko prebudilo, otvorila oči a vidí, že nad ňou stojí mladý dedinský chlapec. „Neboj sa,\" hovorí, „som Janko a bývam tamto v chalúpke s mamou, som drevorubač.\"„Ja som princezná Maruška!\" „Ale nehovor!,\" smial sa Janko. „Či sa princezné túlajú po lese a spia na machu?\" Ale keď mu Maruška povedala o svojom osude, vzal ju Janko do chalúpky k mame.Jankova mamička Marušku vľúdne prijala a povedala, že môže byť u nich, ako dlho bude chcieť. Maruška bola skromná a usilovná, ako by ani princeznou nebola, a čoskoro sa naučila u Jankovej mamy hospodáriť. Varila, umývala, prala, na záhradke pracovala, skrátka ako všetky dievčatá jej věku, které nie sú princeznami.Na kráľovskom dvore zatiaľ vládli obe princezné spoločne, hádali sa medzi sebou a trápili starého kráľa, ktorý stále spomínal na svoju najmladšiu. Aj ľudia na zámku a v okolí spomínali na dobrú Marušku, a to tým viac, že na kráľovstvo prišli zvláštne ťažkosti: Zo zeme sa stratila všetka soľ. Zmizla z domácností kráľovských poddaných, aj všetky kráľovské skladištia boli čoskoro prázdne.Kráľovskí poslovia prešli celú zem. Ale márne - soľ nebola. Mnoho ľudí aj zvierat ochorelo, pretože neslané jedlá neznášali a sladké sa im prejedli. A znovu spomínali na Marušku, že soľ je najvzácnejší dar.Kráľovský kuchár varil najrôznejšie sladkosti, vymýšľal nové a nové jedlá bez soli, ale čo to bolo platné - nikomu nechutilo. Jedného dňa ochorel aj kráľ. Kráľovskí poslovia sa vydali hľadať Marušku, ale po tej akoby sa zem zľahla.Maruška spokojne žila v drevorubačovej chalúpke u Jankovej mamy. O nešťastí, ktoré postihlo zem, nič nevedela Maruška, mama ani Janko. Soli mali dosť - z tanistry jej neubúdalo.Raz, keď Maruška pracovala na záhradke, objavil sa pri plôtiku starček, ktorý jej daroval tanistru so soľou. Maruške všetko povedal a poradil, aby sa vrátila do zámku aj s tanistrou.Maruška poslúchla a vybrala sa na cestu aj s Jankom, ktorý ju nechcel pustiť samu: „Ja neverím pánu kráľovi ani tvojím sestrám - princeznám. Ublížili ti už raz a kto vie, ako sa zachovajú teraz!\"Na zámku privítal kráľ-otecko Marušku s otvorenou náručou. Aj obe sestry boli rady, že sa Maruška vracia. Soľ v tanistre stačila pre celé kráľovstvo, pretože jej neubúdalo. A viete, kdo v tej zemi potom kraľoval? Nuž Janko s Maruškou. - Len Jankova mama zostala v chalúpke v lese, že vraj by si v zámku nezvykla. Keď mali mladý kráľ Janko a kráľovná Maruška deti, behali si do chalúpky k babičke na buchty. Také buchty, aké piekla Jankova mama, nemali ani v kráľovskom zámku - boli s čiernymi jahodami!Koniec.׋›Soľ nad zlatoVýrobcaDPrahaRok1960Dĺžka18 okienokAutor kresiebMlčková-Špicnerová MagdalénaAutor textuPolák JanAutor predlohyNemcovaOznačenieB0342KúpiťĎalšie diafilmy výrobcuAko si psík roztrhol nohaviceZvedavá veveričkaPrincezná so zlatou hviezdouAko si psíček s mačičkou robili tortu
