Stolček, prestri sa!Žil raz jeden chudobný krajčír a mal troch synov a jednu kozu. Krajčír šil od rána až do večera a jeho synovia chodili striedavo kozu pásť.Jedného dna prišiel opäť na rad najstarší syn. Odviedol kozu ta, ...+24... kde rástla nachutnejšia tráva. Koza sa pásla celý deň. Keď sa schyľovalo k večeru, spýtal sa jej najstarší syn: „Koza Róza, dosť si sa už napásla? A koza odpovedala: „Mééé! Výýýborneee, dosýta! A už sa ma nepýtaj!Potom najstarší syn odviedol kozu domov, zavrel ju do chlieva a vošiel do izby. „A čo koza?“ spýtal sa ho otec. „Ako si ju napásol?“ „Dobre,“ odpovedal najstarší syn. „Pozriem sa na ňu, či je to tak, ako hovoríš.“ Krajčír zašiel do chlieva a spýtal sa kozy, či sa dosť napásla. „Mééé! Máličko, starý pán!“ „Mééé! Ako lev hlad furt mám!“Krajčír dal na kozu a vyhnal najstaršieho syna z domu.Koza pokračovala v cigánstve aj na druhý, ba aj na tretí deň. A krajčír nemal zľutovania ani nad svojím prostredným, ani nad najmladším synom. Vyobšíval ich metrom a vyhnal z domu. Na štvrtý deň musel kozu odviesť na pašu sám krajčír. Vyhľadal pre ňu miesto, kde rástla dobrá, šťavnatá tráva. Koza ju obžierala celý deň. Podvečer sa jej spýtal, či sa dosť napásla. „Mééé! Výborne, dosýta! A už sa ma nepýtaj!“ zabľačala koza. „Ach, synovia moji,“ vzdychol si krajčír, keď sa vracal s kozou domov, „keby ste sa vy o to úbohé zviera tak starali ako ja, mohli ste byť naďalej pri svojom otcovi!Doma však dostal krajčír na svoju otázku inú odpoveď. Keď sa kozy spýtal, ako sa napásla, zabľačala: „Mééé! Máličko, starý pán! „Mééé! Ako lev hlad furt mám!“ Odpoveď kozy Rózy zasiahla krajčíra ako blesk. Po chvíľke sa však spamätal a hromžil, až sa zem triasla: „Kvôli tebe, potvora rohatá a bradatá, som svojich milovaných synov do sveta vyhnal. To ti, koza Róza, nedarujem! Potom krajčír odbehol po britvu a kozu Rózu ňou oholil. „A teraz choď,“ zareval na ňu, „kam ťa oči zavedú! Všade budeš len na posmech. A od tohto dňa hútal krajčír neustále o tom, ako a kde jeho synovia, ktorých podaromnici vyhnal z domu, žijú.Najstaršiemu synovi sa zle nevodilo. Vstúpil do učenia u istého stolára. Mal rád svoju robotu a stolár mal rád jeho.Keď sa vyučil, povedal stolárovi, že sa trošku pozrie po svete. „Choď,“ odpovedal mu stolár, „a dobre sa popozeraj ako inde robia naše remeslo. A za to, že si bol usilovný, dám ti na rozlúčku dar. Tento stolček. Vyzerá síce ako obyčajný, ale nie je. Keď mu povieš: „Stolček, prestri sa“, v okamihu zjavia sa na ňom najlepšie jedlá a nápoje.Len čo sa dostal mladý stolár za mesto, svoj dar vyskúšal. Prihovoril sa stolčeku slovami, ktoré sa dozvedel od svojho majstra: „Stolček, prestri sa!“ Na stolčeku sa hneď zjavil prekrásny obrus a na ňom chutné, voňavé jedlá a nápoje. Najstarší syn sa dobre najedol, potom vyhodil stolček na pleco a putoval ďalej. Prešiel veľký kus sveta a stále sa mu dobre vodilo.Po čase sa mu začalo cnieť po domove. Zamieril k nemu najkratšou cestou. Jedného dňa zastavil sa v hostinci, v ktorom bolo zopár hostí. Len čo usadlíci zazreli vandrovníka, pozvali ho, aby si prisadol k ním. Mladý stolár ich pozvanie slušne odmietol a sám ich pozval k svojmu stolu, ktorý zhodil z pleca. Hostia sa začudovane pozreli na neznámeho figliara, ktorých ich pozval k prázdnemu stolu. Ich začudovanie sa zmenilo v úžas, keď sa po mládencových slovách „Stolček, prestri sa!“ zjavili na stolčeku jedlá, ktoré len tak hocikto hocikedy neje. K plnému stolu iž ich nebolo treba znovu pozývať. Hostinský stál opodiaľ a hútal, akoby si mohol zázračný stolček privlastniť.Do večera to vyhútal a v noci vykonal. Keď mládenec spal, vkradol sa mu do izby a stolček vymenil. Namiesto zázračného stolčeka podstrčil mu taký istý obyčajný stolček.Ráno si mladý stolár vyhodil stolček na plece a putoval domov.Starý krajčír privítal svojho najstaršieho syna so slzami v očiach. Povypytoval sa ho, ako sa vo svete mal a ktorému remeslu sa vyučil. „Vyučil som sa za stolára,“ odpovedal najstarší syn, „a tento stôl mi dal môj majster na rozlúčku. Je to zázračný stolček. Pozvite, otec, nejakých hostí, potom ukážem vám i im, čo ten stolček dokáže. Hostia prišli, ale odišli nepohostení. Stolček sa po slovách „Stolček, prestri sa! ani nepohol.Ani prostredný syn sa nemal zle. Vybral si mlynárske remeslo. Mal ho rád a učňovské roky mu ubehli ako voda v riečke, pri ktorej mlyn stál.Jemu dal mlynár na rozlúčku somára. „Nie je to obyčajný somár,“ povedal mlynár. „Keď sa mu prihovoríš slovami „Ukáž, že si majster v čase! Pľuj, somárik, pľuj toliare!“, bude ti pľuť toliare dotiaľ, kým mu nepovieš „Somárik, dosť!“So zázračným zvieraťom sa vodilo mladému mlynárovi na vandrovke tak, ako sám chcel. No po čase sa mu aj tak začalo cnieť po domove. Cestou domov zastavil sa aj on v hostinci, kde nocoval a o stolček prišiel jeho starší brat. Keď mal platiť za jedlo, zistil, že nemá pri sebe toľko peňazí, koľko od neho hostinský pýtal. „Nebojte sa, pán hostinský, hneď vám doplatím,“ povedal a vybehol von. „Doplatí?“ čudoval sa hostinský, „A kde má peniaze?“ Potichúčky sa vytratil za mlynárom a začul, ako sa tento v maštali prihovára somárovi. Keď zazrel ako somár pľuje toliare, začal hneď kuť plán na privlastnenie somára.V noci zázračného somára odviedol z maštale na iné miesto a na miesto neho uviazal takého istého, ale obyčajného - somára.Doma pochodil prostredný syn tak ako jeho starší brat. Otcovu radosť z jeho návratu zatemnil trošku nepodarený somár, ktorý mal pľuť, ale nepľul toliare.Najmladší syn sa vyučil za kolára.Keď sa s ním jeho majster lúčil, podaroval mu kyjak vo vreci. „Toto nie je obyčajný kyjak,“ povedal majster. „Keď mu povieš „Kyjak, von z vreca“, vyskočí a vymláti toho, čo si to zaslúži tak, že si to bude po celý život pamätať.Po dlhom putovaní dostal sa krajčírov najmladší syn do hostinca, v ktorom nocovali a o svoje dary prišli jeho starší bratia. Do hostinca nezamieril náhodou. Cestou sa od ľudí dozvedel všetko o zázračnom stolčeku i o zázračnom somárovi. Keď si sadol k stolu, povedal: „Dopočul som sa čosi o zázračných veciach, ale tie sa nikdy nemôžu vyrovnať tomu, čo mám v tomto vreci.Len čo začul hostinský jeho slová, začal kuť plán, ako si privlastní aj tú tretiu zázračnú vec. Z vreca síce trčal akýsi kus dreva, ale čo je dnu, vo vreci? Keď nadišla noc, votrel sa hostinský do izby, v ktorej bol ubytovaný mladý kolár a chcel nakuknúť do vreca. Ale kolár nespal. Len čo sa hostinský došuchtal do izby, zavolal na kyjak: „Kyjak, z vreca von!“ Kyjak v okamihu vyskočil z vreca a mlátil hostinského hlava-nehlava. Hostinský jajčal, prosil a sľúbil, že vráti aj zázračný stolček, aj zázračného somára. „Kyjak, do vreca!“ rozkázal svojmu drevenému pomocníkovi kolár a kyjak hneď skočil do vreca.Ďalej sa už najmladší syn pobral aj s darmi svojich starších bratov.Otec sa konečne dočkal aj svojho najmladšieho syna. A presvedčil sa, že zázračný somár a zázračný stolček jestvujú naozaj. Jeho synovia však bez roboty dlho nevydržali. Našli si ju neďaleko a z času na čas navštívil i otca, s ktorým často spomínali na dávne časy. Občas hovorili aj o koze - klamárke, ktorá na svoje cigánstva riadne doplatila.׋›Stolček, prestri sa!VýrobcaDBratislavaRok1972Dĺžka25 okienokAutor kresiebRektořík MilošAutor textuBaník PavolAutor predlohyGrimmOznačenieB0628Ďalšie diafilmy výrobcuRozprávka o divotvornom hrnčekuO Táninej cukrárniSestrička Alenuška a braček IvanuškoPovesť o Trenčianskom hrade
