O zakliatej horeŽila raz chudobná vdova a mala dvoch synov. Žili biedne, z rúk do úst. Ale keď chlapci podrástli a začal chodiť na zárobky, bieda sa z ich chalúpky začala vytrácať. Po čase však mládenci neboli spokojní s tým, čo v blízkom okolí zarobili. Chceli sa pustiť do sveta a sprobovať v ňom šťastie. Keď sa so svojím úmyslom zverili mame, rozplakala sa. Obávala sa, že na staré kolená ostane sama. Ale synovia ju utešovali, že na ňu nezabudnú, že sa k nej vrátia, a tak ju prehovorili. Mať im zabalila čo to do batôžkov a povedala: „Na cestu sa vám zíde aj dáka pečienka. Choďte do hory a ulovte niečo.“Synovia sa vybrali do hory hneď zrána. Blúdili po nej až do večera, ale na nijakú zver nenaďabili. Až keď sa začalo stmievať, zazreli dva vlky, ktoré sa ruli. Bratia hodili vlkom po kúsku slaniny s chlebom, a tak ich zmierili. Keď sa vlky nažrali, kráčali za mládencami ako dva verné psy. Doma zavreli mládenci vlky do maštale a šli povedať materi, ako pochodili.+23„Vlky? A vy ste ich zavreli do maštale?“ zabedákala stará žena a utekala ozlomkrky pozrieť sa, čo ostalo z jej jedinej kravičky. Kravička však stála na svojom mieste a vlky boli v druhom kúte maštale. Na papuliach mali zámky.Mládenci ani na druhý, ba ani na tretí deň na poľovačke lepšie nepochodili. Do ich maštale však pribudli dva medvede a dva levy. Aj ich zmierili tak ako vlkov. „Nebudeme my podaromnici po hore blúdiť,“ uvažovali bratia, „pôjdeme do sveta aj bez pečienky.“ Vzali so sebou zvery a šli, kade ich oči viedli. Keď sa dostali na krížne cesty, rozhodli sa, že každý sa poberie inou stranou. Zapichli do stromu, čo rástol na tých krížnych cestách, dva nože, každý svoj, aby takto ten, ktorý sa bude vracať domov skoršie, mohol zistiť, ako sa má ten druhý. Keď nôž vytiahne a potečie zo zárezu krv, jeho brat by mal žiť. Ale keď potečie zo zárezu voda, pravdepodobne už ten druhý nebude medzi živými. Podelili si zvieratá a šli ďalej, každý iným smerom.Starší brat sa po dlhom putovaní dostal do mesta, ktoré bolo celé čiernym súknom ohtiahnuté. Vošiel do najbližšieho hostinca a v ňom sa dozvedel, že na mesto zaľahla pliaga. V mestskej studni sa usalašil dvanásťhlavý drak, ktorý vládne nad vodou. Prepúšťa ju len za mladé devy. Každý deň musia obetovať\' jednu, a teraz je rad na kráľovskej dcére. Šuhaj sa dozvedel aj to, že kráľ sľúbil tomu, kto draka zabije, svoju jedinú dcéru za ženu a po svojej smrti celé kráľovstvo. „Ja toho draka zabijem! Ja tú princeznú zachránim!“ zastrájal sa starší brat. Správa o odvážnom junákovi, ktorý chce zabiť draka, sa čoskoro doniesla až do kráľových uší. Kráľ mu poslal parádny oblek a ...... pozval ho do svojho sídla. „Povedz mi, to k boju s drakom potrebuješ?“ spýtal sa kráľ junáka, „všetko dostaneš.“ „Veľa toho nechcem,“ odpovedal junák, „len dobrú šabľu a krmu pre zvery.“Včasráno nasadla ustráchaná princezná do koča, ktorý zamieril k mestskej studni. Junák so svojimi zvermi kráčal za kočom. Keď došli na miesto, princezná nasadla na koňa, ktorý s ňou preletel ponad studňu. Drak princeznú zavetril a vystrčil jednu hlavu. Chcel ju lapiť do papule. Ale len čo sa objavila drakova hlava nad studňou, už na ňu dopadla junákova šabľa.Vzápätí sa váľala hlava po zemi. Strata hlavy draka rozzúrila. Vyliezol zo studne a zvyšnými jedenástimi hlavami zaútočil na opovážlivca. Zuby cvakali, jazyky svišťali vzduchom ako meče. Ale ani starší brat nezaháľal. Rúbal šabľou do draka zo všetkých síl. Do boja s drakom sa pustili aj zvery. O chvíľu nemal drak ani jednu hlavu. Bolo po ňom.Princezná poďakovala staršiemu bratovi, že jej zachránil život. Potom stiahla z prsta prsteň, prelomila ho a jednu polovičku z neho podala šuhajovi so slovami: „Dávam ti to na znak toho, že ťa ľúbim a že budem tvoja až do smrti.“ Starší brat vyrezal z drakových hláv jazyky a odložil si ich do kapsy. Potom si ľahol do trávy a čoskoro zaspal. Aj zvery boli unavené bojom s drakom. Ľahli si k svojmu pánovi a zadriemali aj ony.Keď kočiš, ktorý doviezol princeznú k studni, videl, že šuhaj so svojimi zvermi spí, pohľadal jedovatú bylinu, ktorou pretrel šuhajovi popod nos. „Zaspí od nej naveky,“ povedal princeznej. „Teraz som tvojím záchrancom ja. Povieš to svojmu otcovi, lebo ináč ťa prekľajem! Preľaknutá princezná prikývla. Potom ju kočiš strčil do koča, do ktorého nahádzal aj drakove hlavy, a o chvíľu už s ňou uháňal do kráľovského paláca.Keď sa zvieratá zobudili, začali svojho pána oplakávať. Čo si bez neho počnú, keď nejaví ani známky života. Potom sa radili, ako mu vrátia život. Došli k uzáveru, že mu môže pomôcť len zázračná bylina. Medveď sa hneď rozbehol takúto bylinu pohľadať. Naďabil na hada, ktorý niesol zázračnú bylinu v papuli. Prinútil ho, aby mu z nej polovičku dal a napochytro sa vrátil k svojmu pánovi. Len čo medveď pretiahol šuhajovi bylinu popod nos, otvoril oči a povedal: „Ale sa mi dobre spalo!“ Zvieratá mu hneď povedali, že to nebol prirodzený spánok, že mu pomocou zázračnej byliny vrátili život.Šuhaj sa hneď pobral so svojimi zvieratami do kráľovského mesta, ktoré bolo teraz na znak radosti červeným súknom obtiahnuté. V hostinci sa dozvedel, že kráľovský kočiš zachránil princeznú, ktorá sa zaň teraz vydáva. Šuhaj sa po vypočutí správy zasmial a povedal hostinskému: „Stavme sa, že ja z tej svadby budem jesť!“ Hostinský to pokladal za nemožné, a preto sa stavil. Nato si od neho šuhaj vypýtal kúsok papiera, na ktorý napísal princeznej, že žije. Potom do toho papiera zabalil polovičku prsteňa, ktorú dostal od princeznej. Papier vložil do košíka, s ktorým poslal medveďa do paláca.Len čo si princezná prečítala šuhajov lístok, z tváre sa jej stratil smútok. Vstala od stola a do košíka naložila najlepšie dobroty. K jedlu pridala aj pohár vína, do ktorého vložila obe polovičky prsteňa. Medveď odniesol košík svojmu pánovi.Hostinský stávku prehral. Šuhaj si rozložil na stôl jedlo, ktoré mu poslali z kráľovského paláca, a potom sa napil vína. Keď ho dopil, na dne pohára sa zaligotal prsteň, ktorý sa vo víne zrástol. Z lístka, ktorý mu poslala princezná, sa dozvedel, že len jeho ľúbi a že sa za kočiša vydáva z prinútenia.Šuhajovi nebolo viac treba. Vyskočil a ponáhľal sa so svojimi zvermi do paláca. Keď ho princezná uvidela, povedala otcovi: „Toto je môj skutočný záchranca. Môže to dokázať jazykmi z drakových hláv i prsteňom, ktorým som mu navždy sľúbila lásku a vernosť. Ten, čo sedí po mojom boku, je podliak. Chcel môjho záchrancu zmámiť a prinútil ma, aby som ti povedala, že ma on zachránil! Kočiša stihol zaslúžený trest a starší brat si vzal princeznú za ženu.Po svadbe žil starší brat ako budúci kráľ na zámku. Z okna svojej izby mal výhľad na čudnú horu. Sčasti bola pekná zelená, sčasti vyzerala ako mŕtva. Povedali mu, že je to zakliata hora, v ktorej už veľa ľudí zahynulo. Staršiemu bratovi táto hora nedala pokoj. Jedného dňa ho zvedavosť premohla natoľko, že sa do nej vybral so svojimi zvermi na poľovačku. Keď sa k tej hore blížil, zazrel líšku, ktorá sa veľmi čudne správala. Chvíľami šla pomaly, ale keď chcel na ňu vystreliť, rozbehla sa a stratila sa mu z dostrelu. Robila to neustále, až nakoniec ho vlákala do zakliatej hory.Bola to naozaj čudná hora. Vtáčky v nej nespievali, lístie neševelilo, všetko v nej vyzeralo ako mŕtve. Zvečerilo sa. Šuhaj bol unavený i vyhladnutý. Rozložil si preto oheň, sadol si k nemu a opekal si na ňom slaninu. Zrazu začuje nad sebou volať: „Zima mi je, zima!“ Pozrie sa hore a vidí na strome skrčenú starú babu sedieť. Odpovedal jej: „Keď ti je zima, poď sa zohriať.“ Ale stará baba ostala na strome a ďalej nariekala, že je jej zima. „Zišla by som,“ odpovedala mu, keď ju volal znovu, „keby si mi dovolil tvoje zvery odohnať trošku ďalej. Bojím sa ich. „Dobre, odožeň ich,“ prikývol šuhaj. Stará baba hneď zliezla zo stromu a prútom odháňate zvieratá. Keď sa šuhaj na ňu nepozeral, pošibala zvieratá a tie hneď skameneli. Potom si baba prisadla k ohňu a opekala si na ňom žabu. „Ty pečieš slaninu, a ja pečiem žabu,“ vrčala baba, „ale ja budem jesť slaninu, a ty budeš jesť žabu. A pretiahla šuhajovi žabu popod nos. To šuhaja dopálilo. Zavolal na zvery, aby na babu skočili, ale tie sa nepohli. A skôr než sa mohol šuhaj spamätať z údivu, šibla ježibaba prútom aj jeho a aj on skamenel.Potom ho ježibaba odtiahla do neďalekej jamy.Mladší brat vracal sa z cesty po svete domov a zastavil sa na krížnych cestách. Vytiahol zo stromu nôž staršieho brata, lebo sa chcel dozvedieť, ako sa má. Zo zárezu kvapkala krv s vodou. „Môj brat nie je ani živý, ani mŕtvy,“ pomyslel si mladší brat. „Pohľadám ho. Možno mu ešte budem môcť pomôcť.Putoval teraz po ceste, ktorou šiel do sveta starší brat. Keď sa dostal do kráľovského mesta, dozvedel o ňom všetko. Mladší brat zamieril ihneď do zakliatej hory. Aj on naďabil na líšku, ktorá ho doviedla až na miesto, kde starší brat skamenel, Aj mladší brat si opekal na ohni slaninu. Keď ho však ježibaba požiadala, aby jej dovolil odohnať zvery, povedal, že to urobí sám. Ježibaba mu hodila zo stromu čarovný prút, ktorým mladší brat odohnal svoje zvery až k miestu, kde ležali zvery staršieho brata skamenelé. Preto svoje zvery nepošibal, hoci ho o to ježibaba žiadala. Pošibal iba zem.Keď začala ježibaba preťahovať mladšiemu bratovi pečenú žabu popod nos, zavolal na zvery: „Lapte ju a držte ju potiaľ, kým nepovie, čo mi urobila s bratom. Ježibaba vyjavila mladšiemu bratovi všetko. Dala mu aj masť, ktorou mladší brat staršieho potrel, a priviedol ho k životu.Potom zatancoval ježibabin prút na nej samej. Ježibaba hneď skamenela.Vzápätí zakliata hora ožila. Na stromoch narástlo lístie, vtáčky v nej začali spievať. A na veľké prekvapenie dvoch bratov sa ich zvery premenil i na švárnych mládencov. „Sme kráľovskí synovia,“ vysvetľovali bratom mládenci. „Predtým sme neboli dobrí. Ustavične sme sa škriepili, ktorý z nás bude kráľom, a preto nás prekliali. Naša kliatba mala trvať dotiaľ, kým nás dvaja nevinní bratia nezmieria.Potom sa všetci pobrali na zámok, na ktorom princezná oplakávala svojho muža.Ej, ale sa potešila, keď ho zazrela živého a zdravého! V kráľovskej záhrade pribudla ďalšia socha, ktorá nebola dielom nijakého sochára. Bola to socha starej, škaredej ženy, ktorú vytvoril jej vlastný prút. Okolo nej i z jej nosa striekala voda. Ale ježibaba sa už nemohla požalovať, že je jej zima, lebo sochy nehovoria.׋›O zakliatej horeVýrobcaDBratislavaRok1972Dĺžka25 okienokAutor kresiebLupták OtoAutor textuBaník PavolOznačenieB0990Ďalšie diafilmy výrobcuO človiečikovi z budíkaKapsa potras saGuľka a JamkaIndiánik Mačiarik
